Zrazu sa zobudím s pocitom, že som zaspal. Elektrický budík sa zdá byť pokazený. Idem sa pozrieť na hodiny na mikrovlnke, tá je však bez prúdu. Chcem zapnúť televízor – nefunguje. Dokonca netečie ani voda. Rýchlo sa oblečiem, zbehnem dolu, no zistím, že celé mesto je ochromené. Bez elektriny nefungujú kreditné karty ani pokladne, väčšina obchodov je zatvorená. A pritom sa nejedná o len pár hodinovú udalosť. Odstávka elektrickej energie môže trvať mesiace. Svet sa zastaví.
Aj keď sa to môže zdať ako príbeh zo zlého sci-fi filmu, vedci dávajú až 10% šancu tomu, že takáto udalosť sa udeje za najbližších 10 rokov. Pripomína nám to nadchádzajúci december ako mesiac, kedy sa majú zmeniť slnečné póly. Ten proces sám o sebe nie je nebezpečný, keďže sa deje každých zhruba 11 rokov. No v tomto období takzvaného solárneho maxima hrozí zvýšený výskyt slnečných búrok, ktoré môžu náš život výrazne ovplyvniť. Aj keď slnečné búrky sú časté, väčšinou majú nízku intenzitu, či vôbec nezasiahnu zem. Ich prejav najčastejšie vnímame na póloch ako polárnu žiaru.
Avšak raz za čas sa stane, že sa k zemi priženie superbúrka. Také niečo sa udialo naposledy v roku 1859 pod názvom Carringtonova udalosť. Okrem sledovania auróry v Karibiku či na Kube, ľudia zistili, že elektromagnetický náboj vypudenej slnečnej hmoty má výrazný vplyv aj na vtedajšie technológie. Telegrafné prístroje iskrili a operátori dostávali elektrické šoky. Aký vplyv má na súčasné technológie, zistili obyvatelia Quebecu, keď menšia solárna búrka v roku 1989 spôsobila niekoľko hodinový výpadok elektrickej siete. Podobná situácia sa opakovala vo Švédsku či Južnej Afrike.
Solárna búrka spôsobuje preťaženie elektrickej siete, čo môže vyvolať vyhorenie vysokonapäťových transformátorov. Vedci tvrdia, že pokiaľ by sa opakovala búrka z roku 1859, USA by prišli o stovky transformátorov. Problémom je, že takéto transformátory sa nedajú opraviť a treba ich opäť vyrobiť, čo trvá mesiace až roky. Práve to je pravdepodobne najhorší možný dopad slnečnej erupcie.
Pritom možnosť varovania pred blížiacou sa katastrofou nie je veľká. Slnečná búrka tu môže byť už do 20 hodín od jej vzniku. A aj keď slnečnú erupciu vidíme už o 8 minút, nevieme, či ide zasiahnuť zem. To s istotou zistí až satelit nachádzajúci sa 150,000 km od zeme. Zem tak dostane informáciu o blížiacom sa výrone koronárnej hmoty iba pár desiatok minút pred jej zásahom. Problém však je, že tento satelit je iba jeden – ACE a už pekných pár rokov nadsluhuje. Jeho spoľahlivosť je otázna.
Európa ako aj Amerika spustili programy Solar shield či Spacecast, ktorých cieľom je vyvinúť spôsob včasného varovania pred neblahou udalosťou. Zatiaľ sme však veľmi ďaleko od toho, aby sme mali koordinovanú akciu ochrany elektrických prenosových sietí. Riziko tu preto ostáva.
Ľudia sa príliš nezvyknú trápiť nad udalosťou, ktorá má síce 100% pravdepodobnosť z dlhodobého hľadiska, no nízku pravdepodobnosť z hľadiska krátkodobého. Prinajlepšom sa proti nej poistia. Avšak spoločnosť sa ako celok na živelné katastrofy poistiť nedokáže, a je jedno či je to solárna búrka alebo 100-ročná voda. Hlavnou ochranou voči takýmto udalostiam by mal byť štát, ktorý vytvorí ako prevenciu, tak aj rezervy pre prípad pohromy.
Keď sa však pozrieme na to, čo robia štáty, o tvorení rezerv nemôže byť ani reči. Naopak, pod vplyvom zvrátených hospodárskych a sociálnych politík sa sám štát stal najväčším dlžníkom. Rovnako ním vytvorený monetárny systém má problém vôbec prežiť sám o sebe. Miesto toho, aby bol štát zárukou garancie v tých najhorších časoch, sám vytvára nerovnováhy, ktoré problém znásobia.
Pád Sovietskeho zväzu urýchlil Černobyl, kolapsu Japonska pridáva Fukušima. Podobne sa môže raz stať, že svet sa opäť skokovo zmení. K svojim digitálnym peniazom sa jedného dňa dostať nemusíme. Peniaze kryté komoditou majú väčší zmysel ako by sme si v súčasnom zvirtualizovanom svete mysleli.
autor článku: Ronald Ižip
zdroj: quadrilio.com, TRIMbroker.com
