Jedným z najvýznamnejších ekonómov, ktorý ovplyvnil svetové zmýšľanie je Paul Samuelson. Tento Keynesov žiak vychoval svojou knihou ekonomických princípov milióny ekonómov a nainfikoval ich zjednodušeným pohľadom na svet cez ekonometrické modely. A tie ešte v roku 1961 ukazovali zaujímavé vývojové tendencie. Aj keď v tom čase bolo HDP Sovietskeho zväzu voči americkému iba polovičné, vysoký ekonomický rast ZSSR naznačoval, že už koncom 80. rokov by sa sily oboch ekonomík mohli vyrovnať. A túto tézu Samuelson opakoval 30 rokov, pričom konvergenciu ich HDP stále posúval do budúcna. Tá skončila v roku 1991 krachom socialistického myslenia. Aspoň teda v Rusku.
Jedným z dôvodov prečo sa Samuelson mýlil je, že zakladal svoje odhady na číslach reportovaných z Moskvy. Výborné rastové čísla si vytvárala komunistická strana sama a keďže nemala žiadnu, opozíciu tak skĺzla do bežného ľudského klamu – sebaidealizmu. Mnoho štúdií dokumentuje, že ľudia sa na seba pozerajú s oveľa ružovejšími okuliarmi ako by si zaslúžili. Až 80% vodičov si myslí, že patrí medzi 50% zdatnejších šoférov, a takto by sme mohli pokračovať. Jednoducho, ľudské ego nemá hranice. Práve preto je sloboda a jej vyjadrenie základom úspešnej spoločnosti.
Avšak ďalší dôvod, prečo sa Samuelson mýlil, je nazeranie na ekonomiku ako na stroj. Úlohou politikov a ekonómov má byť tento stroj premazávať tak, aby plnil nimi vytýčené funkcie. Občas príde storočná pohroma, tak ako prišla súčasná kríza, ktorá hrozí, že sa stroj pokazí. Vtedy je nutné zasiahnuť a stroj opraviť, nech to stojí čokoľvek. A je jedno, či hovoríme o strate slobody, o zavedení nových regulácií, či neštandardných ekonomických opatreniach. Politici navyše priznávajú, že kríza ich mnohé naučila. A tak ich sebavedomie na opravu ekonomického stroja ešte vzrastie. Len sotva nám môže uškodiť niečo viac.
Ekonomika totižto nie je stroj, je to komplexný systém a oveľa viac sa podobá na ľudské telo ako na umývačku riadu. A ľudské telo je vec vskutku výnimočná. Na to, aby silnelo, potrebuje neustále malé dávky šokov. Potrebuje takzvané stresory, ktoré telo absorbuje a prispôsobí sa mu. Napríklad už v staroveku vedeli, že jediný spôsob, ako nebyť obeťou otravy, je brať malé dávky jedu, čím si telo voči nemu vytvorí rezistenciu. A tak napríklad Nero, ktorý celý život bral jed, aby sa nestal obeťou otravy, nebol schopný spáchať samovraždu a musel byť zabitý bodnou zbraňou.
Súčasná kríza konkuruje najväčšej ekonomickej kríze histórie práve kvôli tomu, že po desiatky rokov bola ekonomika zbavená pôsobeniu stresorov. Mali sme tu vlády, ktoré sa snažili každý menší problém riešiť novými deficitmi a nižšími sadzbami. Takto nikdy nemohla prísť väčšia kríza, ktorá by spôsobila ekonomike šok a zbavila ju nerovnováh. Vybudovali sme si zhýčkané ekonomické prostredie postavené na neustálych stimuloch a manipulácií. Ekonomika sa stala extrémne krehkou.
O niečo podobné sa pokúšali ochrancovia národného parku v Yellowstone, keď zaviedli nulovú toleranciu požiarov. Každý požiar zničili v zárodku, až kým v roku 1988 neprišiel požiar, ktorý zničil 36% plochy parku. Živý systém potrebuje stres na to, aby bol silnejší a adaptabilnejší. V súčasnosti môžeme len s nostalgiou pozerať na najprosperujúcejšie obdobie ľudstva na konci 19. storočia, kedy pod vplyvom zlatého štandardu a neexistencie centrálneho bankovníctva boli krízy prudké a krátke. Učili ľudí skromnosti a zodpovednosti.
Snaha ľudí posunúť sa ďalej nás pred 100 rokmi priviedla do doby istôt. Tá však skrachovala na celej čiare. Je čas sa vrátiť späť a opäť sa postaviť protivetru. Uvedomiť si, že nám dá viac, ako nám môže zobrať. Možno zhasne sviečku, ale rozdúcha oheň.
