Ešte nie sme ani v polovici krízy, tvrdí Ray Dalio. Dalio je šéfom najúspešnejšieho hedžového fondu na svete, Bridgewaters. Prakticky celý život obchoduje svoje makroekonomické názory – a väčšinou má pravdu, o čom svedčí jeho výkonnosť. Tak sa poďme pozrieť na logiku, ktorá stojí za jeho slovami.
Súčasná kríza nie je ekonomická recesia, tak ako často počúvame. Keby to bola recesia, už dávno sme z krízy von. Je to depresia, lepšie povedané, je to koniec dlhového supercyklu, ktorý započal pred desiatkami rokov. No nie je to nič neobvyklé, v histórií sme ich videli desiatky. Každý takýto dlhový cyklus trvá 50-75 rokov a končí silným oddlžovaním (deleveridžingom), ktoré práve teraz nastáva.
Oddlžovanie môže skončiť veľmi zle – silnou depresiou spôsobenou deflačnou špirálou, ako napríklad bola Veľká depresia v 30. rokoch minulého storočia. Podobné problémy zažíva posledné dve dekády Japonsko a momentálne do nich prepadá aj Grécko alebo Španielsko. Oddlžovanie však môže skončiť ešte horšie – hyperinfláciou, ako napríklad vo Weimarskej republike v 20. rokoch. O niečo lepší, aj keď podobný osud postihol latinsko-americké krajiny v 80. rokoch. No existujú prípady, keď koniec dlhového supercyklu skončil takzvaným „prekrásnym oddlžením“ ako v prípade Veľkej Británie po 2. svetovej vojne. Všetko závisí iba od zvolenej hospodárskej politiky.
Problémom správnej hospodárskej politiky v čase depresie je nepochopenie politikov, o čo sa vlastne hrá. Keďže dlhový supercyklus trvá dekády, takmer nikto si neuvedomuje, že kríza pred ktorou stojíme, je jedinečná a treba ju aj tak riešiť. Práve preto vzniká mnoho názorov na jej riešenie a politici často konajú ako slepý, ktorý sa snaží uvariť polievku nad horúcou pecou. Pokiaľ je riešenie krízy laxné, vzniká bludná deflačná špirála, a pokiaľ je moc agresívne, vzniká hyperinflácia. Nájsť ten správny mix ekonomických opatrení je pre relatívne bezbolestné riešenie krízy zásadné. Avšak predtým, ako sa k nemu dostaneme, poďme sa pozrieť na dôvody, prečo tu depresia vôbec je.
Ako funguje ekonomika
Aj keď sa ekonomika zdá nesmierne komplikovaná, je veľmi jednoduchá. Pri menšom zjednodušení, celá nepozostáva z ničoho iného, ako z obrovského množstva transakcií medzi kupujúcimi a predávajúcimi. Predávajúci predáva tovar alebo službu a kupujúci platí peniazmi alebo úverom. Aj keď máme pocit, že za väčšinu statkov platíme peniazmi, nie je to pravda. Nákupom na keditnú kartu vzniká v okamihu transakcie úver. Úver na nákup nehnuteľností alebo auta je len typom transakcie, ktorá nie je ukončená a je iba sľubom, že bude splatená. Ukončená transakcie je až vtedy, keď je vyrovnaná v peniazoch. A to úver nie, je až pokým sa nesplatí.
Veľká väčšina transakcií v ekonomike sú úvery, ktorých je bežne až 15-násobne viac ako reálnych peňazí. Platí preto, že objem úverov má na ekonomiku oveľa väčší vplyv ako objem peňazí. Aj keď centrálna banka kontroluje množstvo peňazí v obehu, kontrola množstva úverov nie je tak jednoduchá, keďže úvery môžu vzniknúť dohodou dvoch strán. V Európe sme zvyknutí na to, že úvery poskytujú banky, no v USA bolo pred krízou poskytnutých viac úverov nebankovými inštitúciami.
Akonáhle nie je ekonomika zaťažená dlhmi, firmy dosahujú zisky a nezamestnanosť je nízka. Zvyšuje sa produkčná kapacita a tá je financovaná úverom, čiže novými dlhmi. Tento proces vytvára bublinu, keďže dlhy spôsobujú vyššie výdavky, čo spôsobuje vyššie príjmy a tak väčšie bohatstvo, čo zvyšuje úverovú kapacitu dlžníka a umožňuje mu zvyšovať svoj dlh. V takomto systéme je kapacita dlhu obmedzená iba ochotou dlžníka a veriteľa zvyšovať dlh. Takýto proces trvá desiatky rokov.
Ako vzniká oddlžovanie
Keďže za dlh sa platia úroky, tak dlh rastie rýchlejšie ako reálny príjem. Chuť sa ďalej zadlžovať končí s tým, ako splátky dlhu presiahnu určitú úroveň, často 10% z príjmu. Veritelia prestávajú byť ochotní ďalej požičiavať. V ekonomike vzniká nedostatok peňazí. Dlžníci sú nútení kvôli splátkam úveru predávať svoj finančný majetok. Tým končí bublina na trhu nehnuteľností alebo realít. Akonáhle začnú klesať ceny finančných aktív, proces sa začne bleskovo po ekonomike rozširovať. Firmy a domácnosti šetria či dokonca bankrotujú. Keďže výdavky jedného sú príjmom druhého, HDP sa rýchlo prepadá a nastáva deflačná špirála. Vysoký objem úverov k reálnym peniazom znamená, že ekonomika môže totálne skolabovať až kým nájde svoje dno.
V takejto situácií centrálna banka nedokáže ekonomike pomôcť štandardnou politikou. Pomer dlhu k príjmom je tak veľký, že ani nulové sadzby nedokážu stimulovať nové úvery. Klesajúce ceny aktív naďalej znižujú bohatstvo a príjem obyvateľstva. Nastáva proces oddlžovania a dlžníci bankrotujú alebo splácajú svoje dlhy. Pokiaľ nevstúpi do hry vláda a centrálna banka, situácia môže skončiť panikou a hlbokou depresiou. Tak, ako sme videli na konci roku 2008.
Nádherné oddlžovanie
Na konci dlhového supercyklu je jasné, že ekonomika sa opäť nerozbehne, pokiaľ sa pomer dlhu k HDP výrazne nezníži. A to sa môže stať štyrmi spôsobmi: a) znížením dlhu (bankroty), b) šetrením, c) presunom bohatstva, d) monetizáciou dlhu (infláciou). Prvé dva spôsoby sú silne deflačné a spôsobujú postupný kolaps ekonomiky. Monetizácia dlhu je inflačná, a tá ako jediná dokáže vyvažovať deflačné tlaky bankrotov a šetrenia. Pre relatívne bezproblémové oddlženie je preto treba zvoliť správny mix jedného a druhého zároveň. Pokiaľ sa správny mix nezvolí, hrozí depresia či hyperinflácia.
Prvá fáza oddlžovania je vždy deflačná a práve preto musí nastúpiť vláda a centrálna banka. Vláda sa snaží svojimi výdavkami nahradiť výpadok súkromných výdajov a centrálna banka nakupuje na trhu finančné aktíva, čím stabilizuje cenu aktív a zároveň zvyšuje množstvo peňazí v obehu. Tým sa zastavuje deflačná špirála. Úspešné obdobia oddlžovania ukazujú, že centrálna banka by mala nakupovať toľko aktív, kým nevytvorí infláciu. Pokiaľ nominálny ekonomický rast presiahne nominálne úrokové sadzby, pomer dlhu k príjmu sa začne znižovať.
Dobrým príkladom je 4% inflácia vo Veľkej Británii po druhej svetovej vojne, ktorá spôsobila pokles dlhu k HDP z úrovne 395% na 165%. Avšak to trvalo 20 rokov a veľký presun majetku od veriteľov k dlžníkom. Naopak, Japonsko je príkladom krajiny, ktorá sa 20 rokov bojí vykonávať väčšie kvantitatívne uvoľňovanie a preto jej pomer dlhu k HDP rastie a atakuje úroveň 500%.
História tak ukazuje, že pokiaľ vlády a centrálni bankári dokážu nastaviť správny mix opatrení na zníženie dlhu, tú najhoršiu časť krízy máme za sebou. Stále však existuje možnosť, že to prestrelia na strane šetrenia a príde k sociálnym nepokojom, alebo na strane stimulovania a príde k hyperinflácíi. V každom prípade na rýchly rast našej prosperity môžeme zabudnúť.
autor článku: Ronald Ižip, zdroj: quadrilio.com
