Ak nikomu inému, tak finančným trhom bolo už takmer od začiatku
americkej politickej krízy jasné, že nič vážne sa nedeje. Dlhopisy,
akcie či dolár reagovali na možnosť amerického bankrotu iba minimálne.
A tak sa môžeme čudovať, na čo bolo celé to divadlo dobré, najmä pri
uvedomení si, že najviac utrpela práve politická reputácia. Nebolo by
lepšie sa celému procesu vyhnúť a zvýšiť dlhový strop hneď? Nemali by
sme byť spokojní, že žijeme v Európe, a takéto hry sa nás netýkajú?
Bohužiaľ nie. To, čo je v Amerike veľkým súbojom o vládne výdavky, to
je u nás samozrejmosťou. Dohoda v Amerike si vyžaduje široký konsenzus
vlády a oboch komôr kongresu. Naopak, u nás si vláda vzhľadom na svoju
väčšinu v jednokomorovom parlamente presadí akýkoľvek zákon.
Na jednej
strane si môžeme povedať, že máme stabilnejšiu exekutívu, no na strane
druhej máme rastúcu vládu, a tak korupciu a neefektivitu. Aj keď
politický systém v USA nie je dokonalý, určité prvky jeho fungovania
vzniknuté z boja za nezávislosť stoja nielen za pripomenutie, ale za
nasledovanie.
Hlavným cieľom tvorcov americkej ústavy bola osobná sloboda. Tá dáva
človeku najväčšiu šancu na osobný rozvoj a tak rozvoj celej spoločnosti.
Vojna za nezávislosť bola vojnou proti tyranii, a posledné, čo
zakladatelia Spojených štátov chceli, bola silná vláda. Slovami Thomasa
Jeffersona: „Keď sa vláda bojí ľudí, existuje sloboda. Keď sa ľudia boja
vlády, je to tyrania“. Celý politický systém bol navrhnutý tak, aby
minimalizoval moc vlády, a rozložil ju horizontálne aj vertikálne.
Existuje však veľa spôsobov ako si vláda dokáže zväčšiť svoju moc.
Asi tým najmenej zjavným je zvyšovanie verejného dlhu. Vyšší dlh znamená
vyššie dane, väčšie prerozdeľovanie a tak väčšiu vládnu moc. Jefferson
má na to jednoduchú odpoveď: „ak je vláda dosť veľká na to, aby
rozdávala všetko čo chceš, je dosť veľká na to, aby brala všetko, čo
máš“. A práve v časoch prvej svetovej vojny, keď vznikla americká
centrálna banka, sa vytvorili predpoklady na bezprecedentný rast
verejného dlhu a počiatok konca osobnej slobody.
Útok proti dlhu bol jedným z hlavných pilierov politiky Thomasa
Jeffersona: „Ekonomiku kladiem medzi najdôležitejšie republikánske
cnosti, a verejný dlh medzi najväčšie nebezpečenstvá. Na zachovanie
našej nezávislosti nesmieme dovoliť našim vládcom zaťažiť nás
permanentným dlhom“. Pri rýchlom povojnovom ekonomickom raste sa však na
nebezpečenstvá dlhu zabudlo. O pár rokov neskôr sa nám zdá prirodzené,
že každý vládny rozpočet je deficitný. Len zmienka o znížení deficitu
spôsobuje nevôľu, demonštrácie a ekonomické recesie. Zdá sa, že z tejto
cesty nie je možné zísť.
A tak po nej ideme ďalej a každý jeden protikrízový zákon zväčšuje
moc vlády a zmenšuje osobné slobody. Zatiaľ sa možno bavíme o slobodách
ekonomických, no jeden precedens je modelom pre precedens ďalší.
Jefferson veril, že strom slobody musí byť z času na čas hnojený krvou
vlastencov a tyranov. Dnes si to nevie predstaviť nikto. Máme sa príliš
dobre na to, aby sme rozmýšľali o radikálnych zmenách. No pokiaľ mali
zakladatelia Spojených štátov amerických s dlhom a silnou vládou pravdu,
veľké zmeny nás ešte len čakajú.
Autor: Ronald Ižip, TRIM Broker
Zdroj: Quadrilio
