Bolo to v roku 1886, kedy v Chicagu pri generálnom štrajku za 8-hodinový pracovný čas došlo ku krvavému incidentu. Nech už smrť štyroch ľudí spôsobil ktokoľvek, o tri roky neskôr sa táto smutná spomienka stala základom nových štrajkov. Demonštrácie socialistov, komunistov a anarchistov sa snažili získať lepšie podmienky pracujúcich zastavením práce. Táto celosvetová akcia bola energicky organizovaná Druhou internacionálou – združením socialistov s cieľom zbaviť svet kapitalistických vykorisťovateľov.
Fakt, že stále oslavujeme Prvý máj ukazuje, ako silno zapustil socializmus korene v našom myslení. Idea, že pracujúci proletariát vyvlastnením výrobných prostriedkov vytvorí blahobytnú spoločnosť, sa nachádza stále hlboko v našom povedomí. Oslavujeme prácu, manuálnu prácu, ako základ prosperity a hybnosti ekonomického rastu. Nemôžeme byť ďalej od pravdy. Desiatky rokov socializmu ukázali, že ani práca a ani politika k prosperite nestačia. Dokumentujú to aj znárodnenia všetkých možných ekonomických odvetví, ktoré neskončili ničím iným, ako premenou výnosných firiem na dotované entity.
Prosperita leží niekde úplne inde. Leží v srdciach a hlavách ľudí, ktorí riskujú. Pojem risk-taker označuje v angličtine podnikateľov a živnostníkov, ktorí dávajú svoje celé svoje úspory, voľný čas a častokrát aj zdravie do stávky toho, že dokážu vytvoriť produkt alebo službu, o ktorú bude záujem. Že pre spoločnosť vytvoria hodnotu a získajú či zveľadia svoju sebestačnosť. No napriek tomu spoločnosť nazerá na podnikateľov často s averziou, pričom si ich veľmi často pletie napríklad so zlodejmi priživujúcimi sa na štátnych zákazkách.
No skutočný podnikateľ za svoj sen platí krutú daň. Štatistiky hovoria, že počas prvých piatich rokov podnikania skrachuje až 90% z nich a počas ďalších piatich rokov skrachuje ďalších 90%. Avšak prosperujúci či skrachovaný, každý podnikateľ posúva spoločnosť dopredu. Paradoxne ju najviac posúvajú dopredu tí, ktorí zbankrotovali. Oni nás totižto naučili, čo nesmieme robiť. Celá spoločnosť sa učila z ich chýb.
Tak ako skaza Titaniku naučila lodné firmy stavať lepšie lode, tak aj každá letecká nehoda učí letecké spoločnosti stavať bezpečnejšie lietadlá. Tí, ktorí pri nehodách zomreli, prispeli k tomu, aby sme my ostatní žili bezpečnejší život. A podobne je tomu aj v podnikaní – všetko, čo používame, od pera až po auto, je tu kvôli tomu, že na ceste k ich súčasnej podobe sa do zlepšovania produktov zapojili tisíce podnikateľov. Drvivá väčšina z nich bola neúspešnou, prerobila a možno sa zadlžila na celý život. Ich miesta zaujali noví a noví ľudia so svojimi snami a ambíciami. A práve títo anonymní ľudia posunuli spoločnosť tam, kde je. Neboli to ani filozofi, ani vojvodcovia, politici či robotníci.
Oslava práce s vyloženými nohami na stole je odrazom myslenia našej spoločnosti. Ak ju chceme posunúť dopredu, je čas na to, aby ľudia, ktorí riskujú, získali uznanie a rešpekt. A to sa netýka iba podnikateľov. Kedysi existovali politici, pre ktorých znamenalo viac blaho spoločnosti, ako svoje vlastné záujmy, často vlastný život. Hrdinstvo však vystriedal hedonizmus a snaha si urvať čo najviac zo spoločného koláča. Zastaviť tento úpadok myslenia pôjde ťažko, avšak šanca existuje. Možno by sme mohli začať zrušením Prvého mája ako štátneho sviatku v celej Európe. Tá by tým získala až 30 miliárd eur. Slušný základ na zaplátanie aspoň časti našich dlhov.
