Toto je další článek soutěže čtenářů v roce 2013.
V roku 1792 prijal americký Kongres bimetalický štandard (zlato a striebro) pre novú národnú menu – kedy zlato má cenu 19,30 dolára za trójsku uncu. Takýto systém zostal nezmenený až do roku 1834, kedy sa cena zlata zvýšila na 20,67 dolára za trójsku uncu. Potom zostala cena zlata 100 rokov nemenná.
V roku 1933 pozastavil prezident Roosevelt konvertibilitu amerického dolára ku zlatu (zlato za 20,67 dolára za trójsku uncu). Rovnako zakázal export a držanie zlata v rukách jednotlivcov. Podľa vyhlásenia prezidenta je dolár od januára 1934 opäť vymeniteľný za novú cenu, 35 dolárov za trójsku uncu.
V roku 1939 na začiatku druhej svetovej vojny je londýnsky trh so zlatom uzavretý. Svet sa až neskôr vráti k pevnému výmennému kurzu, tentoraz budú meny stanovené k doláru a dolár bude vymeniteľný za zlato.
V roku 1971 skončil systém pevného zameniteľného kurzu Bretton Woods, pretože prezident Nixon vykoná legendárny “Gold Close Window”, pozastaví konvertibilitu amerického dolára ku zlatu. Svet vstúpil do súčasného systému pohyblivého výmenného kurzu.
….
Manipulácia s cenami zlata i striebra funguje v zásade rovnako. Od dvadsiatych rokov minulého storočia bolo nutné udržiavať nízke ceny zlata, aby sa podporil dolár a zamaskovala jeho bezcennosť, čo súkromné banky úspešne zvládli. Do roku 2004 prebiehal gold fixing v budove Rotschildovej banky v Londýne. Tu sa zjavne pravidelne udržiavali nízke ceny zlata prostredníctvom fiktívnych predajov na pridruženom Bullion Markete. London Bullion Market je najdôležitejším mimoburzovným trhom na svete obchodujúcim so zlatom a striebrom. Tento druh obchodovania však značne skomplikovala okolnosť, že ceny zlata a striebra je možné už niekoľko rokov sledovať v reálnom čase na internete. Tak sa ukázalo, že ceny oboch kovov síce každé ráno pri otvorení ázijských trhov výrazne stúpali, zatiaľ čo o niečo neskôr, pri otvorení londýnskeho fixingu, opäť výrazne poklesli. Keď otvorila popoludní newyorská burza, ceny klesali ďalej a umožnili tým pri popoludňajšom londýnskom fixingu ešte nižšie ceny.
Ráno sa všetko opakovalo: cena na ázijských burzách stúpala a trhy v Anglicku a USA ju opäť stlačili. Nakoniec sa ustálila nízka cena. Tento proces však bol tak nápadný, že Rotschild oficiálne od gold fixingu po osemdesiatich piatich rokoch úspešnej manipulácie s cenami zlata odstúpili a prenechali pole spriateleným bankám, ktoré stanovujú cenu dvakrát denne po telefóne. Ich možnosti manipulácie sú však, ako už bolo povedané, trochu obmedzené. Ceny fixingu slúži predovšetkým na určovanie pevnej ceny zlata pre určitý deň. Od chvíle, kedy jeho cena nie je už závislá na londýnskom fixingu, konštantne stúpa, čo oslabuje americký dolár, a následne aj ekonomiku USA. Preto boli centrálne banky v posledných rokoch čoraz častejšie donútené zasahovať v prospech bankárov. Od začiatkov tretieho tisícročia, vždy, keď stúpnu ceny zlata, odovzdávajú západnej centrálnej banke na trhu tony zlata, aby utíšili trhy a podporili americký dolár. V mene ľudu tak väčšinou utrpeli obrovské straty.
Napríklad rakúska Nationalbank predala počas desiatich rokov okolo sto päťdesiat ton zlata. Na začiatku roka 1999 (1/99,viac ako 280 dolárov za uncu) mala vo vlastníctve bez mála 430 ton zlata, na konci roka 2008 (12/08,viac ako 860 dolárov za uncu) to bolo len 280 ton. Týmito predajmi vznikla rakúskemu ľudu podľa hrubého odhadu škoda vo výške 1,5 miliardy eur. Rakúšania však nejaké zlato (aspoň teoreticky) ešte majú.
Nemecko totiž toľko šťastia nemá. Jeho zlato leží z väčšej časti v New Yorku, na nasledujúcej adrese: 33 Liberty Street, Manhattan, a síce v pivniciach FEDu. Ďalšie je uložené v Londýne, v pivniciach Bank of England a niečo aj u Banque de France v Paríži. Úplne nepatrná časť je vraj vo Frankfurte. Kde konkrétne, to však nikto nevie. O presných číslach tiež neexistujú žiadne záväzné informácie. Isté je, že Nemecko je jedinou krajinou na svete, ktorá svoje zlato neprechováva na svojom území. Nemci za to vďačia Karlovi Blessingovi, šéfovi Bundesbank z rokov 1958 až 1969. Ten totiž v roku 1967 prisľúbil FEDu, že kým budú americkí vojaci na nemeckom území, Nemecko nepremení prebytočné doláre na zlato – ako je známe, vojaci sú tam dodnes. Anglicko a USA vyžadovali od Nemecka za rozmiestnenie svojich vojsk poplatok, proti čomu však Nemci protestovali. Američania sa potom začali vyhrážať stiahnutím svojich vojsk zo Západného Berlína, čo by znamenalo, že Berlín by navždy pripadol Rusom a Spolková republika Nemecko by zároveň stratila šancu na novuzjednotenie krajiny. Namiesto poplatku prisľúbil Blessing (jeho meno v angličtine znamená rozmarne “požehnanie!”) Američanom a Angličanom, že odkúpi od ich centrálnych bánk zlato, ktoré však naďalej ponechá v ich úschove. Nemeckí strážcovia meny mali síce výhrady, ale pretože FED – alebo oficiálne americká vláda – mala v rukách lepšie karty, sa musela nemecká Bundesbank pokoriť a pán Blessing tak urobil svojmu menu skutočne česť.
V roku 1971 už USA nemali žiadne vlastné zlato – odovzdali práve posledný zvyšok Francúzom – a tak boli obe porazené vojnové mocnosti = Japonsko a Nemecko) nútené poskytnúť Spojeným štátom pôžičku v zlate s výpovednou lehotou tridsať rokov, a to vo výške 120 miliárd amerických dolárov v zlate (1934-1971, 34 dolárov za uncu). Takže museli USA požičať svoje zlato na tridsať rokov, ktoré už aj tak bolo uskladnené u FEDu. Táto pôžička vypršala na konci roka 2001 (12/2001 viac ako 270 dolárov za uncu) , kedy malo dôjsť k vyplateniu Japonska a Nemecka v zlate. V onej dobe mali pôžičky približne osemnásobne vyššiu hodnotu, teda hodnotu takmer jedného bilióna dolárov. Zlaté rezervy ležali údajne v pivniciach FEDu, ktoré ležali púhych sto metrov od vzdialenej World Trade Center (= Svetové obchodné centrum). “Nešťastnou náhodou” sa však World Trade Center niekoľko týždňov pred vypršaním splatnosti zrútilo a zlato zmizlo v nenávratne. Údajne sa pri upratovacích prácach našlo niekoľko prútov. Bolo poistené? Ak áno, na akú vysokú sumu? Bola táto suma vyplatená? Ak áno, komu? Prečo sa tieto otázky neobjavili na verejnosti?
Nuž, po prvé, málokto o tom vie, a za druhé, Bundesbank mlčí a žiadne informácie neposkytuje. Ak by to bolo oficiálne, že ako zlato Spojených štátov, tak zlato Japonska a Spolkovej republiky Nemecko je preč, znamenalo by to jediné: štátny bankrot! Hodnotenie všetkých troch krajín by sa u ratingových agentúr okamžite drasticky znížili a verejne by sa muselo pripustiť, že Nemecko a Japonsko sa stali obeťami vydierania a podvodu. Tiež by sa musela zodpovedať otázka, kam zlato zmizlo! Komu by sa ale chcelo odpovedať na také otázky? Hoci zlato centrálnych bánk patrí príslušnému národu, alebo lepšie povedané: malo by mu patriť, jeho cena zásoby zostávajú pre verejnosť, ba i politiky, veľkým tajomstvom. Poslanci nemeckého parlamentu nedostávajú k tejto téme od Bundesbank žiadne informácie. Pretože po roku 2007 už nebolo možné dostatočne manipulovať ceny zlata a striebra ani s pomocou západných centrálnych bánk a cena zlata nepretržite stúpala (12/2010 viac ako 1400 dolárov za uncu), boli strážcovia doláru nútení siahnuť k osvedčeným prostriedkom.
Od roku 2008 (12/2008 viac ako 800 dolárov za uncu) bola v USA na obchodovanie so zlatom v hodnote nižšej ako 1500 amerických dolárov, zavedená daň z pridanej hodnoty. Mala znevýhodniť nákup malých množstiev a postihla široké masy. Okrem toho vyšiel v roku 2010 (1000-1400 dolárov za uncu) v USA zákon, ktorý od 1. januára 2012 (1600-1700 dolárov za uncu) zakazuje anonymný obchod s mincami. Pri transakciách v hodnotách nad šesťsto dolárov, sa musia povinne vyplniť niekoľko stranové formuláre, takzvané “Internal Revenue Service 1099 Form”. V roku 2013 (necelých 1600 dolárov za uncu) už pravdepodobne za šesťsto dolárov nezoženiete ani zlatú čokoládovú mincu.
Prečo chce americký štát opäť presne vedieť, kto má koľko zlata? Možno, pretože sa čoskoro zrúti domček z kariet, ktorý postavili velkobanky, a príde výplatný deň? Od tej doby, čo boli JP Morgan Chase a HSBC (Hongkong and Shanghai Banking Corporation) obžalovaný za domnelú manipuláciu s cenami striebra, sa obchody len tak točili. JP Morgan Chase je najväčšia americká na termínované burze obchodujúca banka, ktorá drží v rukách približne deväťdesiat percent záväzkov v zlate a striebre v krajine. Je nemožné, aby všetko pohľadávky vyplatila. Čo teda zostáva? Snáď opätovné vyvlastnenie ľudu a zákonom stanovená cena ušľachtilého kovu? Ako by sa tejto hry zúčastnili aj iné národy?
Dopyt po zlate stúpol v Číne v druhom štvrťroku roku 2010 o celých dvadsať šesť percent. Dohromady bolo v Ríši stredu potrebné v rozmedzí apríl-jún viac než 111 ton zlata. Číňania sa v spotrebe zlata zaradili hneď za Indii, ktorá je najväčším odbytiskom toho to drahého kovu. Čínsky trh so zlatom ostatne rastie najrýchlejšie na svete. Starosti okolo otázky celosvetovej prosperity a rastu dopyt ešte podporujú. Navyše vzmáhajúcu sa stredná vrstva v Číne obľubuje zlaté šperky ako symbolu spoločenského postavenia.
Pretože je súkromné vlastníctvo zlata a striebra v Číne povolené až od roku 2003, je tu obrovský rozvojový potenciál. Zatiaľ čo USA cúva pomaly smerom k zákazu zlata, v Číne sa dostáva stále viac do módy.
Centrálna banka Ruska nakúpila v januári 2013, 400.000 uncí zlata. Celková zásoba zlatých rezerv Ruska teraz dosahuje približne 31,2 miliónov uncí, najvyšší stav za posledných 7 rokov.
V tomto týždni sa očakávajú predovšetkým výsledky konečného dvojdňového zasadnutia Bank of Japan pod vedením guvernéra Shirakawa. ECB a Bank of England majú zasadnutie vo štvrtok 7.3.2013 a americký FED zverejní zápisnicu z Béžovej knihy v stredu 6.3.2013.
Myslím si, že po uplynutí prvého polroka 2013 sa bude na burzách a blízkom východe blýskať…
Autor: Roman Truska
Zdroj: www.proinvestory.cz
Zdroj: www.proinvestory.cz
