Najpoužívanejšou doménou centrálnych bankárov a politikov sa stali skratky ako QE, LTRO, SMP, TWIST a rôzne iné stimuly. Prostredníctvom nich centrálni plánovači z celého sveta navýšili výdavky vo väčšine bohatých krajín. Otázkou však ostáva, či tieto fiškálne a monetárne opatrenia skutočne zvyšujú ekonomickú aktivitu, alebo v sebe skrývajú iné nechcené účinky.
V dnešnom prepákovanom svete sú takmer všetky aktivity financované rozširovaním verejného dlhu a menovej bázy. Toto však pravdepodobne nebude odpoveď na ekonomické strasti, ktoré pred nami ešte stoja. V skutočnosti tieto opatrenia majú negatívny vplyv na ekonomický rast.
Aj keď sa tomu v posledných rokoch nevenovala veľká pozornosť, širší okruh ekonomickej teórie naznačuje, že veľkosť štátu vzhľadom k ekonomike spôsobuje negatívny účinok na ekonomický rast. Výskumný ústav priemyselnej ekonómie v Štokholme predložil dôkazy zo štúdií, ktoré tvrdia, že pre bohaté krajiny existuje množstvo presvedčivých dôkazov o negatívnom vzťahu medzi veľkou vládou a ekonomickým rastom.
Avšak je tu aj výnimka, ktorou sú krajiny zo Škandinávie. Tie majú vysoké dane, vysoké vládne výdavky ako podiel HDP, ale aj napriek tomu zaznamenali v posledných dvadsiatich rokoch rapídny ekonomický rast. Avšak netreba opomenúť, že veľká časť výdavkov smerovala práve do vzdelávania, ktoré podporilo tento dlhodobý rast. V podstate vytvorili protiváhu veľkej vláde práve liberálnym postojom, trhu prospievajúcimi reformami a nízkou úrovňou verejného dlhu.
Historické dáta ukázali, že krajiny s vysokou mierou zadlženia a veľkou vládou majú v priemere nižší ekonomický rast. Vzhľadom k vysokému zadlženiu a deficitu je vo väčšine krajín nepravdepodobné, že by stimuly mohli mať nejaký výraznejší pozitívny účinok. Vedie to iba k navýšeniu dlhu a nie k reálnej obnove ekonomiky.
V priebehu histórie bol vysoký pomer dlhu k HDP vyriešený najmä cez 5 hlavných kanálov: ekonomický rast, uťahovanie opaskov, bankrot, náhly nárast inflácie, stabilná finančná represia a inflácia. V krátkosti, prvý a druhý prípad momentálne nefunguje a v niektorých európskych krajinách sa navzájom vylučujú. Tretí prípad je pre bohaté a rozvinuté krajiny politicky neprípustný. Náhly nárast inflácie by bol dlhodobejšie neudržateľný kvôli odlivu investorov. S úrokovými sadzbami skoro na nule nám ostáva len posledná možnosť: finančná represia a inflácia.
Táto terminológia bola prvýkrát predstavená v 70. rokoch Edwardom Shawom a Ronaldom McKinnonom . Tí definovali finančnú represiu ako určovanie úrokových sadzieb, zajatie domácich subjektov (vynútené držanie vládneho dlhu finančnými inštitúciami a penzijnými fondmi), priame vlastníctvo finančných inštitúcií alebo obmedzenia vstupu do finančného sektora.
Je zrejmé, že už žijeme vo finančnej represii. Môžeme si vymenovať niektoré z príznakov: umelo nízke úrokové sadzby vo väčšine krajín G20 a vyjadrenia, že budú držané nízko dlhodobo, čo v kombinácii s infláciou tvorí záporné sadzby. Ďalším by mohlo byť extrémne zvýšenie bilančnej súvahy centrálnych bánk prostredníctvom nákupu vládnych dlhopisov, no už teraz sú bilancie preplnené vládnym dlhom. Potom pravidlá likvidity Basel III, v ktorých sa hovorí, že banky musia vo svojej bilancii držať viac vládneho dlhu. Ďalej znárodnenie bánk v mnohých krajinách (UK, Írsko, Španielsko atď.) , čo drasticky zvýšilo ich držbu vládneho dlhu. A bude to ešte horšie…
Zjavné je aj to, že vlády sa pripravujú na niečo väčšie. Kľúčovým prvkom pri znižovaní vládneho dlhu cez infláciu je časový cieľ. Vzhľadom na tendenciu krátkodobých úrokových mier rásť s infláciou, je to v silnom záujme vysoko zadlžených krajín, aby vydávali väčšinu svojich dlhopisov na dlhodobom konci výnosovej krivky. Štátna pokladnica USA uvažuje o predĺžení splatnosti ich dlhu práve kvôli vplyvu inflácie na hodnotu dlhov.
Dlh by mal byť znižovaný, nie zvyšovaný. Centrálni plánovači ukázali, že nemajú disciplínu na začlenenie keynesiánskeho modelu prebytku v dobrých časoch, aby sa uľahčilo financovanie deficitov v zlých časoch. Dostali sme sa pravdepodobne na okraj zadlženosti a to znamená počiatok bolestivej etapy šetrenia a znižovania deficitu.
Politicky preferovaná možnosť finančnej represie a negatívnych reálnych úrokových sadzieb má významné dôsledky. Negatívne úrokové sadzby sú v podstate zle maskovaná daň sporiteľov a výnos dlžníkov. Takže platí, že veľké množstvo finančných inštitúcií miesto toho, aby vytvárali produktívne investície, sú tlačené do investícií do štátnych cenných papierov. Tak isto to je aj s dôchodkovými fondmi, ktoré držali väčšinou len akcie alebo korporátne dlhopisy, no teraz majú vo svojej bilancii stále viac a viac vládnych , čo škodí ich koncovým reálnym výnosom.
Aktuálna predstava, že naša hospodárska záchrana spočíva v stimuloch je zradná a seba deštrukčná. Na aktuálnu situáciu neexistuje žiaden zázračný liek.
autor článku: Majo Filo, zdroj:quadrilio.com
