A to sa nepáči mnohým jednotlivcom, ktorí považujú väčšinu za nevzdelanú a neschopnú komplexnejších rozhodnutí. Ako príklad môže slúžiť grécka kríza, kedy veľká väčšina obyvateľstva chcela ostať v eurozóne, no zároveň žiadala, aby štát skrachoval – čo zjavne nebolo možné. Tento paradox dodáva politikom ešte väčšie oprávnenie rozhodovať za svojich občanov. Rovnako, menšie rozhodovacie práva pre bežných ľudí často podporuje aj inteligencia, ktorá vidí v rozhodovaní masy hrozbu. Masa je tak cieľom predvolebných kampaní, no po voľbách prudko klesá jej šanca čokoľvek zmeniť. Hlavným odkazom je, že politik vie najlepšie, čo občan potrebuje.
Opak je však pravdou. Naša viera v neomylnosť autorít, vedeckých kapacít, technokratov, či iných múdrych hláv nás priviedla do väčších problémov, ako by sme si kedy mysleli. Na vlastnej koži zisťujeme, že omylný je každý. Naše chyby nebolia, no chyby politikov majú zásadný dosah na naše životy. A dav je pritom často omnoho múdrejší ako akýkoľvek expert.
Na túto skutočnosť poukázal medzi prvými francúzsky štatistik Francis Galton v roku 1906, keď sa zúčastnil statkárskeho veľtrhu. Na ňom vyše 800 dedinčanov tipovalo hmotnosť býka. Nikto z nich jeho váhu, ktorá bola 1198 libier, neodhadol dostatočne presne. Avšak, keď Galton spočítal priemerný odhad dedinčanov, vyšlo mu 1197 libier, čo bolo iba o pol kila menej ako jeho skutočná váha. Mnoho ďalších testov ukázalo, že dav je vo svojej podstate veľmi múdry.
Nielen krachy na burzách nás však učia, že dav sa správa často aj iracionálne. Podpora 99% Rakúšanov Anschlussu k hitlerovskému Nemecku nebola náhodná. Rozdiel medzi racionálnym a iracionálnym davom spočíva na vzťahoch medzi účastníkmi. Na to, aby bola masa múdra, potrebuje existovať rôznorodosť a nezávislosť názorov jej členov. Rovnako musí existovať decentralizácia znalostí.
Dospievame tak k tomu, že ak chceme múdrejšiu väčšinu populácie, musíme spraviť opak toho, čo je zaužívané. Musíme dať ľuďom viac priestoru na slobodné, najmä chybné rozhodnutia. Ľudia, ktorí spravia chybu a investujú do zlej spoločnosti, musia byť za svoje rozhodnutie potrestaní stratou svojich peňazí. Ľudia, ktorí si nešetria na svoj dôchodok, chorobu či prípadnú stratu zamestnania, by sa nemali spoliehať na štátnu podporu, ale primárne na poistenie týchto negatívnych udalostí. Politika by mala prejsť na nižšie správne celky, kde sú chyby a podvody ľahko identifikovateľné.
Dlho by sme mohli pokračovať výpočtami praktických možností, ako zvýšiť múdrosť a zodpovednosť populácie. Práve tým, že ľudia budú robiť chyby a učiť sa z nich, praktické vedomosti celej spoločnosti budú rásť oveľa rýchlejším tempom ako keď chyby robia politici. No hlavnou snahou väčšiny politikov je zachovať status quo. A tak bude štát pod rúškom istôt robiť ľudí ešte naivnejšími, závislejšími a ešte menej zodpovednými. A to pravdepodobne až do doby, kým iracionalita masy nedosiahne kritický bod.
Autor: Ronald Ižip, TRIM Broker
Zdroj: www.quadrilio.com
