Mnoho ľudí sa pozastavuje nad tým, že ministri financií eurozóny tlačia na Cyprus, aby zaviedol daň z vkladov. Zdanenie vkladov v bankách považujú za niečo posvätné, na čo vlády nemajú právo siahať. Avšak nerobme si ilúzie – vlády siahajú na naše platy, keď z nich zdaňujú približne polovicu, siahajú na náš majetok, keď zdaňujú naše nákupy, nehnuteľnosti či kapitálové príjmy, a zdaňujú aj našu budúcnosť tým, že sa zadlžujú bez nášho súhlasu alebo ponúkajú dôchodkový systém, ktorý nebude mať kto platiť. Pri Cypre chcú kvôli jeho špecifikám siahnuť aj na vklady, no pri inej krajine by si to dovoliť nemohli. Rozpútalo by to totižto nezastaviteľnú špirálu ranov na banky, a tým koniec podvodného frakčného bankovníctva. Jedno je však isté – zdaňovať sa bude všemožnými spôsobmi.
30 rokov rástla západná Európa iba na základe nového dlhu. Pomer dlhu k HDP sa od roku 1980 zvýšil štvornásobne. A práve neschopnosť splácať dlh bola tým skutočným dôvodom krízy. A pokiaľ sa tento dlh nezmenší, tak kríza nepominie. Preto treba znížiť celkový dlh na udržateľnú úroveň, ktorá sa odhaduje približne na 180% HDP. Hovoríme o celkovom dlhu štátu, obyvateľov ako aj firiem. Za udržateľnú úroveň sa považuje hodnota 60% pre každý sektor. Ak sa pozrieme na krajiny eurozóny, ich celkový dlh takmer u každej krajiny prevyšuje 200% a u mnohých sa dostáva nad 300%. Spočítané a zrátané, podľa Boston Consulting Group musí celkový dlh eurozóny klesnúť o viac ako 6 biliónov euro na to, aby sa stal udržateľným. Toto obrovské číslo predstavuje 60% HDP eurozóny.
Na zníženie dlhu existujú štyri možnosti: šetrenie, vyšší rast, inflácia a reštrukturalizácia dlhu. Šetrenie má svoje limity, keďže zníženie výdavkov vlády o 3% výrazne zvyšuje protivládne protesty. Vyšší rast nie je možný v podmienkach vysokého dlhu a nízkej konkurencieschopnosti. A tak ostáva
najmä inflácia a reštrukturalizácia dlhu. A keďže každé pasívum je niekoho aktívum, potom je jasné, že zníženie dlhu zaplatíme my všetci zdanením nášho majetku. A je jedno, či to bude pomocou inflácie alebo pomocou priamych daní. Najskôr kombináciou oboch, no v každom prípade sa siahne na náš majetok. Daň, ktorá zabezpečí dostatočné zníženie dlhu v eurozóne, by mohla byť zhruba o veľkosti 15-20% majetku bežného Európana.
Nerobme si ilúzie o tom, že z krízy sa dá dostať tak, že to zaplatí niekto iný. Koktail, ktorý sme si miešali dlhé roky, musíme vypiť až do jeho horkého dna. Ak sa však chceme ponaučiť zo svojich chýb, prichádza čas povedať „nie“. Nie štátu, pre ktorý je hlavným cieľom maximalizácia daňových príjmov. Nie štátu, kde vláda vie lepšie čo je správne, ako jeho občania. Nie štátu, ktorý dokáže zobrať alebo znehodnotiť naše peniaze kedy sa mu zachce. Nie štátu, pre ktorý sme iba dojné kravy.
Autor: Ronald Ižip
zdroj: quadrilio.com
