Po dekádach experimentovania s keynesiánskou hospodárskou politikou bola Veľká Británia v troskách. Na konci osemdesiatych rokov sa táto frustrovaná veľmoc topila v dvojcifernej inflácií. Štrajky boli na dennom poriadku – nefungovali železnice, mestská doprava a ani sanitky, vypadávala elektrická energia, a z hlavných námestí sa stali smetiská. Ľudia potrebovali zmenu a tak sa na čelo vlády dostala neortodoxná Margret Thatcherová.
Tá zmiatla dovtedajšie ekonomické myslenie pod stôl a vyrukovala s pragmatickou logikou. Ekonomika bola príliš neefektívna, a tak potrebovala veľké zmeny. Zatvorila štátne fabriky, ktoré bežne nemajú inú funkciu, ako dávať ľuďom prácu. Výrazne okresala štátne výdavky, ktoré typicky vytvárajú minimálnu pridanú hodnotu. Znížila vplyv odborov, ktoré vždy vytvárajú nezamestnanosť a nižšiu produkciu. Znížila priame dane a zvýšila dane nepriame, aby sa podporila tvorba kapitálu na úkor spotreby. Zvýšila úroky, aby sa prestalo žiť na dlh.
Tieto opatrenia na spôsob dobrej gazdinky boli tŕňom v oku erudovaných ekonómov s ich teóriami o tom, že rozhodujúci pre boj proti kríze je dopyt, najmä dopyt štátu. A tak 364 ekonómov vrátane nositeľov Nobelovej ceny spísalo petíciu proti Thatcherovej nekompetentnosti. No to nebolo pre Margret najhoršie. Zakrátko po jej opatreniach začala ekonomika pociťovať neblahé následky jej konania – nezamestnanosť sa zvýšila na najvyššiu úroveň od Veľkej hospodárskej krízy a priemyselná produkcia klesla naopak na úroveň najnižšiu. Popularita prvej ženskej premiérky Veľkej Británie dosiahla najnižšie úrovne v histórií krajiny.
Ukázalo sa tak, že trpezlivosť voličov, ktorí pôvodne zmenu požadovali, má veľmi nízky prah. Avšak na rozdiel od nich, ako aj od väčšiny politikov konzervatívnej strany, Thatcherová tvrdo stála za tým, čo považovala za jediné správne riešenie – návrat k logike, podľa ktorej na to, aby sa mohlo spotrebovávať, je nutné najprv produkovať. Svojou silou a odvahou obetovať predvolebné preferencie za lepšiu budúcnosť krajiny predčila všetkých politikov svojej doby. No ekonomika v tak ťažkej kríze potrebuje niekoľko rokov, kým sa dokáže zotaviť. A keby nemala šťastie v nešťastí, tak by len sotva bola opäť zvolená.
Tým okamihom, ktorý zmenil trajektóriu jej politickej kariéry bola vojna o Falklandy. Argentína, cítiac nutnosť odvrátiť pozornosť od domácich problémov, obsadila britské ostrovy ležiace pár sto kilometrov od svojich hraníc. Británia bola presviedčaná Spojenými štátmi, aby spor nekulminovala. No Thatcherová spravila to, čo vždy – s rozhodnosťou jej vlastnou sa postavila neprávu. A tak, ako vyhrala vojnu o Falklandy, tak znovu získala aj podporu voličov.
Hlavným posolstvom Thatcherovej politiky pre budúcnosť by však nemal byť boj za svoje ideály nehľadiac na politické preferencie. Jej odkaz je oveľa hlbší: „ľudia už nepremýšľajú, oni cítia; jeden z najväčších problémov súčasnosti je, že svet vedú ľudia, ktorí dávajú viac na pocity ako na myšlienky“. A preto, pokiaľ budeme pozerať hlavne na svoje okamžité potreby a nie na to, čo je dobré a správne, stanú sa z nás barbari. A spoločnosť barbarov ovládajú tí najväčší barbari. Samozrejme, za závojom spravodlivosti a dobra. Nenechajme sa oklamať!
