Kedysi dávno existovala pekná krajina, Juhoslávia, ale vzhľadom k obrovským ekonomickým a náboženským problémom bola nakoniec krajina rozdelená na menšie krajiny. Tito viedol krajinu úspešne, balansujúc medzi západom a východom. Všetko to pre Tita, ktorý financoval dlh tlačením peňazí, na prvý pohľad fungovalo dobre. Nakoniec však krajinu realita dobehla a Juhoslávia zažila najväčšiu hyperinflačné obdobie, aké kedy svet zažil. Znie vám to povedome?
Za Tita mala Juhoslávia rozpočtový deficit, ktorý bol financovaný tlačením peňazí. To viedlo k inflácii od 15 až do 25 percent ročne. Po Titovi Komunistická strana progresívne pokračovala v iracionálnej ekonomickej politike. Táto politika a rozpad Juhoslávie viedli k väčšej závislosť na tlačení alebo na inom vytváraní peňazí pre financovanie činnosti vlády a socialistického hospodárstva. Toto vytvorilo hyperinfláciu.
Do začiatku 90. rokov vláda vyčerpala všetky svoje rezervy tvrdej meny a pokračovala vo vykorisťovaní úspor súkromných osôb. Urobili to spôsobom, že ukladali čoraz zložitejšie obmedzenia na aktíva súkromných osôb a na ich úspory v stabilnej mene uložené v štátnych bankách.
Vláda prevádzkovala sieť predajní, v ktorých mal byť tovar dostupný za umelo nízke ceny. V praxi mali tieto obchody len málokedy čo na predaj a tovar bol k dispozícii len na voľnom trhu, kde boli tieto ceny oveľa vyššie ako tie oficiálne. Všetky štátne benzínové stanice boli nakoniec zavreté a benzín bol k dostaniu len od pocestných predajcov, ktorých prevádzka pozostávala zo zaparkovaného auta s plastovými bandaskami položenými na kapote. Trhová cena bola v prepočte 8 dolárov za galón. Väčšina majiteľov áut sa vzdala šoférovania a spoliehali sa na verejnú dopravu. Lenže belehradský dopravný úrad (GSP) nemal finančné prostriedky potrebné na udržanie svojho vozového parku s 1200 autobusmi. Namiesto toho prevádzkovali menej než 500 autobusov. Tieto autobusy boli preplnené a vyberači cestovného sa nemohli dostať dovnútra aby vybrali poplatky. GSP teda nemohlo vybrať cestovné, aj keď mali zúfalo málo finančných prostriedkov. Nákladné automobily, sanitky, hasičské vozy a smetiarske autá mali tiež nedostatok paliva. Vláda oznámila, že benzín sa nebude predávať farmárom na jesenný zber a sadzbu.
Aj napriek zúfalému vládnemu tlačeniu peňazí stále nemali prostriedky pre udržanie infraštruktúry v prevádzke. V uliciach sa vytvorili jamy, výťahy prestali fungovať a stavebné projekty boli zrušené. Miera nezamestnanosti prekročila 30 percent.
Vláda sa snažila čeliť inflácii zavádzaním cenových regulácií. Ale ako inflácia pokračovala, vládne cenové regulácie dostali ceny producentov tak absurdne nízko, že jednoducho prestali vyrábať. V októbri roku 1993 pekári zastavili výrobu chleba a Belehrad bol bez chleba celý týždeň. Bitúnky odmietli predať mäso do štátnych obchodov a to znamenalo, že mäso sa stalo nedostupné pre mnohé skupiny obyvateľstva. Iné obchody zatvorili kvôli inventúre, radšej ako by mali predávať svoj tovar za ceny stanovené vládou.
Keď roľníci odmietali predávať vláde za umelo nízke ceny diktované štátom, vláda nezmyselne použila tvrdú menu na nákup potravín zo zdrojov v zahraničí, namiesto toho, aby odstránili cenovú reguláciu. Ministerstvo poľnohospodárstva tiež riskovalo vznik hladomoru tým, že predávalo poľnohospodárom iba 30 percent paliva potrebného pre pestovanie a zber.
Neskôr sa vláda pokúsila zastaviť infláciu tým, že od obchodov vyžadovali “papierovačky” zakaždým, keď zdvihli cenu. To znamenalo, že mnoho zamestnancov týchto obchodov muselo venovať svoj čas na vyplnenie týchto vládnych formulárov. Namiesto znižovania inflácie táto politika v skutočnosti infláciu zvýšila, pretože obchody inklinovali k zvýšeniu cien väčšími krokmi, čiže nemuseli vypĺňať formuláre tak často pri ďalšom zvýšení cien.
V októbri roku 1993 vytvorili novú menu. Jeden nový dinár mal hodnotu jedného milióna “starých” dinárov. V skutočnosti vláda jednoducho odstránila šesť núl z papierových peňazí. Toto samozrejme infláciu nezastavilo.
V novembri 1993 vláda odložila zapnutie tepla v budovách štátnych bytov, v ktorých žila väčšina populácie. Obyvatelia na toto reagovali použitím elektrických ohrievačov, ktoré boli neefektívne a preťažili systém elektrickej siete. Vládna energetická spoločnosť potom musela nariadiť výpadky energie kvôli šetreniu elektriny.
V novembri roku 1994 vo veľkej psychiatrickej nemocnici zomrelo 87 pacientov. Nemocnica nemala žiadne vykurovanie, žiadne potraviny ani lieky a pacienti sa potulovali nahí.
Medzi 1. októbrom 1993 a 24. januárom 1995 vzrástli ceny o 5 biliard percent. Takéto číslo je päťka s 15 nulami za ňou. Sociálna štruktúra sa začala rúcať. Zlodeji vykrádali nemocniciam a klinikám vzácne liečivá a potom ich predávali na rovnakom mieste, ako ich ukradli. Železniční zamestnanci išli do štrajku a uzavreli juhoslovanský železničný systém.
Vláda stanovila úroveň dôchodkov. Dôchodky sa vyplácali na pošte, ale vláda nedala poštám dostatok prostriedkov na vyplatenie týchto dôchodkov. Dôchodcovia postávali pred poštou v dlhých radoch. Keď sa pošte vyčerpali štátne peniaze na vyplácanie dôchodkov, zamestnanci vyplatili ďalších dôchodcov z akýchkoľvek peňazí, ktoré získali keď niekto prišiel na poštu zaslať list alebo balík. S infláciou aká bola, sa hodnota dôchodkov drasticky znižovala v prípade, že dôchodca išiel domov a vrátil sa na ďalší deň. A tak čakali v rade s vedomím, že hodnota ich dôchodkových výplat sa znižovala s každou minútou čo museli čakať.
Mnoho juhoslovanských firiem odmietlo prevziať juhoslovanskú menu a nemecká marka sa stala skutočnou menou Juhoslávie. Avšak vládne organizácie, štátni zamestnanci a dôchodcovia boli stále vyplácaní v juhoslovanských dinároch, takže stále existovala aktívna výmena dinárov. 12. novembra 1993 bol výmenný kurz 1 DM = 1 milión nových dinárov. O trinásť dní neskôr bol kurz 1 DM = 6,5 milióna nových dinárov, a do konca novembra to bolo 1 DM = 37 miliónov nových dinárov.
Na začiatku decembra išli autobusári do štrajku, pretože ich pláca za dva týždne sa rovnala iba 4 DM, zatiaľ čo štvorčlennú rodinu stálo živobytie 230 DM za mesiac. Do 11. decembra bol kurz 1 DM = 800 miliónov a 15. decembra to bolo 3,7 miliardy nových dinárov. Priemerná denná miera inflácie bola takmer 100 percent. Keď poľnohospodárski predávajúci na trhu odmietli predávať potraviny za juhoslovanské dináre, vláda uzatvorila trhovisko. Dňa 29. decembra bol výmenný kurz 1 DM = 950 miliard nových dinárov.
Na konci decembra bol kurz 1 DM = 3 trilióny dinárov a 4. januára 1994 to bolo 1 DM = 6 triliónov dinárov. 6. januára vláda vyhlásila, že nemecká marka sa stáva oficiálnou menou Juhoslávie. V tejto dobe vláda vyhlásila NOVÝ “nový” Dinár, ktorý bol vo výške 1 miliardy staro-”nových” dinárov. To znamená, že kurz bol 1 DM = 6 000 nových “nových” dinárov. Do 11. januára kurz dosiahol úroveň 1 DM = 80 000 nových “nových” dinárov. 13. januára bola miera 1 DM = 700 000 nových “nových” dinárov a o šesť dní neskôr to bolo 10 miliónov nových “nových” dinárov.
Účty za telefón pre vládu prevádzkujúcu telefónny systém vyzbieravali poštári. Ľudia odkladali platenie týchto účtov tak dlho ako to bolo možné a inflácia znížila ich skutočnú hodnotu na takmer nulovú. Jeden poštár zistil, že potom, čo sa snažil vyzbierať platby za 780 telefónnych účtov a nemá nič, na druhý deň zostal doma a zaplatil všetky telefónne účty zo svojho o ekvivalente niekoľkých amerických dolárov.
24. januára 1994 vláda predstavila “super” Dinár vo výške 10 miliónov nových “nových” dinárov. Oficiálne stanovisko juhoslovanskej vlády bolo, že hyperinflácia vznikla “pretože západné mocnosti nespravodlivo implementovali sankcie proti srbskému ľudu a štátu.”
