V roku 1999 sa stal Hugo Chávez prezidentom Venezuely. V predvolebnej kampani sľuboval vznik novej republiky, postavenej na princípoch bolívarskej revolúcie ako je ľudová demokracia, ekonomická nezávislosť alebo rovné delenie príjmov. Socialistická ideológia však vždy v histórií priniesla úpadok spoločnosti, keďže odňatie práva na majetok prináša nezáujem produkovať, no o to väčší záujem spotrebovávať existujúce bohatstvo. Súčasná situácia vo Venezuele je len ďalším odstrašujúcim príkladom ako dopadne krajina, keď populizmus porazí realizmus.
Venezuela má pravdepodobne najväčšie zásoby ropy na svete. Napriek tomu v prístavoch nehybne stoja tankery a krajina zažíva pravidelné výpadky elektrickej energie. Oficiálny rast inflácie v výške 50% prináša nedostatok základných tovarov ako toaletný papier. Vláda reaguje obsadením tovární vojskom, aby zabezpečila ich produkciu. Rastúca nespokojnosť ľudí je odmenená vyhlásením prezidenta, že zabezpečí, aby obchody s elektronikou predávali tovar za „férové ceny“. Rabovanie na seba nenechá dlho čakať. Úpadok poriadku a práva prinesie strojnásobenie počtu vrážd na viac ako 60 denne. Zdá sa, že je iba otázkou času, kedy bolívarská revolúcia dosiahne svoju záverečnú fázu.
Vo Venezuele socialistická revolúcia možno čoskoro skončí, no v Európe pokračuje v plnom prúde. Len pred pár dňami začali regulátori v Bruseli vyšetrovať prebytok nemeckej obchodnej bilancie. Tá momentálne dosahuje 7% HDP krajiny, čím „limituje export ostatných európskych krajín“ a pridáva k sile eura. Skutočne, od kedy máme euro, nie je možné podporovať vyšší export periférnych krajín slabšou domácou menou, a oslabovať nemecký export silnejšou markou. Zdá sa, že jediným riešením je regulovať nemecký domáci dopyt, ktorý je podľa Bruselu príliš slabý.
Je to však opäť snaha o zasahovanie do trhu, teda do životov ľudí, ktorým Brusel nerozumie, no snaží sa ich riadiť. Nemecký domáci dopyt je relatívne slabý z demografických dôvodov. Silná povojnová generácia je tesne pred dôchodkom, čo znamená, že je zabezpečená a šetrí. Nemecko z dôvodu svojej vysokej efektivity a produktivity práce vyrába tovary, ktoré svet chce a potrebuje. Dopyt po nich rastie aj napriek tomu, že pracovná sila v Nemecku je o viac ako 30% drahšia ako je európsky priemer. Nemecký export tak nie je o cene, ale o kvalite. Výpadok jeho exportu by nenahradila žiadna periférna krajina. Naopak, keďže Nemecko využíva až 40% vstupov do svojej produkcie z krajín EÚ, pokles jeho exportu by znamenal výpadok exportu aj ostatných krajín. Nemecko sa prispôsobilo situácií v eurozóne, a kvôli jej súčasnej kríze pokračuje v znižovaní svojho exportu vnútri EÚ. Obchodný prebytok Nemecka poklesol voči európskym krajinám od roku 2007 na polovicu. Nerovnováhy sa tak automaticky znižujú, keďže Nemecko si našlo zaujímavejšie trhy.
Ale ako každého správneho socialistu, aj Brusel trápi, že niekto dokáže byť úspešnejší a bohatší. Buď bude platiť tučné dane, alebo sa spoločnosti prispôsobí. V európskom kontexte to znamená, že sa zahrabe do čoraz väčšieho dlhu. Tak si budeme všetci rovní a spokojní. A aj keď to pravdepodobne bude nejaký ten čas trvať, stupňujúci sa európsky socializmus a centralizmus nás privedie k tomu, že raz si nebudeme mať čím utrieť zadok, podobne ako vo Venezuele.
Autor: Ronald Ižip, TRIM Broker
Zdroj: Quadrilio
