S tým ako ľudia začali meniť lokálnu vegetáciu, narušili prirodzený proces tvorby pôdy a pôvodnú biodiverzitu. Momentálne až 90% všetkej svetovej produkcie potravín spočíva na 15 rastlinách a 8 živočíšnych druhoch. Pôda začala postupne degradovať až nakoniec v mnohých oblastiach prestala mať akýkoľvek poľnohospodársky zmysel. Nie je náhoda, že ešte v staroveku bola oblasť severnej Afriky najvýznamnejším producentom obilia. Klimatické podmienky postupne produkciu menili, keď napríklad taká Malta sa s príchodom Arabov stala významnejším producentom bavlny a s príchodom kresťanov sa hlavným produkčným artiklom stali zemiaky. Ich produkcia ostala až do súčasnosti, len objem poľnohospodárskej pôdy za zmenšil na menej ako 10 kilometrov štvorcových. Ak sa na to pozrieme globálne, počas svojej činnosti ľudstvo zničilo pôdu vo veľkosti asi 15% svetovej súše.
Tento trend nekončí, naopak narastá exponenciálnym tempom. Len za posledných 40 rokov bola opustená tretina poľnohospodárskej pôdy z dôvodu jej erózie a degradácie. Obnoviť centimeter pôdy však trvá približne 200 rokov, na čo nemôžeme čakať. Veriť môžeme iba v udržateľnosť súčasnej pôdy, čo sa stáva nesmiernym problémom. Dokumentuje to najvýznamnejšia poľnohospodárska oblasť na svete – stredozápad USA. Spojené štáty sú najväčším svetovým producentom sóje a kukurice, štvrtým najväčším producentom pšenice a dobytku. Väčšina tejto produkcie závisí od obrovského podzemného zásobníka vody pod Veľkými prériami, ťahajúceho sa cez osem štátov v strede USA. Až 75% závlahovej vody pochádza práve z tohto zdroja podzemnej vody. Posledné štúdie ukazujú, že táto voda sa vyčerpáva čoraz rýchlejším tempom. Nikto nevie, či a kedy sa vyčerpá, no ak sa to stane, svet bude mať postarané o veľký problém.
A tak ako degraduje pôda, výrazne klesá aj množstvo dostupnej pitnej vody takmer všade na svete. Ešte pred pár desiatkami rokov svet ani nechyroval, že by s tým mohol byť skorý problém. Ľudia považovali nárok na vodu a potraviny za niečo samozrejmé. Politici sa im odvďačovali dotovaním produkcie či cien oboch komodít. Avšak základná ekonomická poučka hovorí, čím nižšia je cena statku, tým väčší je po ňom dopyt. A väčší dopyt v tomto prípade znamená plytvanie vzácnych zdrojov. Nižšia cena znamená menší zisk a preto menej investícií. Politika dotácií a subvencií tak z dlhodobého hľadiska vytvára opak toho, čo potrebujeme.
S tým ako sa voda a pôda stávajú čoraz vzácnejším artiklom, môžeme byť radi, že Slovensko má bohaté zdroje oboch komodít. Avšak pri tom, ako neexistuje žiadna dlhodobá koncepcia udržateľnosti oboch artiklov, ich plytvanie bude len pokračovať. A čím viac bude vládnuca politická garnitúra podporovať svoju šancu vo voľbách rozdávaním z našich obmedzených zdrojov, tým viac bude väčšina populácie nimi plytvať. Snaha vlády o daňové dotácie, subvencie a výnimky tak opäť ide proti záujmom spoločnosti ako celku.
Autor: Ronald Ižip, TRIM Broker
Zdroj: www.quadrilio.com
