Záchrana LTCM bola pre banky jasným odkazom – gamblujte, ak príde problém, budete zachránené. A skutočne, ďalšia legislatíva umožnila bankám špekulovať ešte viac. Preto bolo len otázkou času, kedy sa problém zopakuje, no v oveľa väčšej miere. A k tomu opäť veľmi výrazne pomohla vláda. Prezident Bush sa rozhodol, že každý Američan má právo na dom: „Americká vláda podporuje vlastníctvo domov, je to dobré pre Ameriku, rodinu, ekonomiku“. Vláda nemohla vytvoriť väčšiu bublinu. Netrvalo dlho a v krajine sa rozdávali ninja-hypotéky, keď príjemca nemusel mať ani príjem, ani majetok a ani prácu. Najviac však na tejto bubline zarábali banky. Tie agregovali hypotéky a vytvárali z nich deriváty, CDO, kde dokázali ako mávnutím čarovného prútika premeniť ninja-hypotéky na cenné papiere s ratingom AAA. A pre rizikovejších investorov tu boli aj CDO z CDO – kto chcel riskovať, mohol rozprávkovo zarobiť.
Jedným z najagresívnejších investorov bol Dick Fuld. Ten sa stal v roku 1994 šéfom Lehman Brothers s cieľom poraziť konkurenciu na Wall Street. Jeho plán vychádzal, keď zaznamenal 14 ziskových rokov v rade. V roku 2006 bol dokonca označený ako top CEO v USA. Väčší zisk môže pochádzať iba z väčšieho rizika, a práve preto bol Lehman Brothers mohutne angažovaný na americkom hypotekárnom trhu. Jeho páka bola 40:1, čo bol zhruba dvojnásobok trhového priemeru. Prasknutie bubliny sa muselo prejaviť najviac práve na jeho portfóliu. S tým, ako sa blížil september 2008, straty banky sa začali približovať k 10 miliardám dolárov. V piatok 13. septembra bolo jasné, že Lehman bude potrebovať záchranu.
Na večer boli do Fedu zvolaní „vládcovia sveta“, ako sa nazývajú šéfovia najväčších bánk. Jediným absentujúcim bol Dick Fuld, o ktorého prítomnosť nemali záujem minister financií Hank Pauslon a ani šéfu NY Fedu Timothy Geithner. Hneď na začiatku bankám oznámili, že štát nedá na záchranu Lehman ani dolár. Dôvodom boli koncoročné prezidentské voľby, keď politici prezentovali záujem o podporu „Main Street“ – reálnej ekonomiky, nie „Wall Street“. Lehman mal však v talóne dve možnosti na záchranu – prevzatie komerčnou bankou Bank of America alebo britskou Barclays. Avšak investičná banka Meryll Lynch, ktorá bola v podobných problémoch ako Lehman, bola rýchlejšia a sama sa dohodla s Bank of America. Ostávala posledná možnosť, že Lehman zachránia Briti. V poslednej chvíli však zasiahla britská vláda a zastavila kúpu americkej banky, pokiaľ tá nebude garantovaná. Pred spustením ázijských trhov požiadal Lehman o ochranu pred veriteľmi.
Paradoxné je, že iba 4 dni po krachu Lehman Brothers americká vláda požiadala kongres o prostriedky na záchranu finančných inštitúcií v objeme 700 mld. dolárov. Iba malé percento z toho by stačilo na to, aby sa Lehman zachránil a tak sa predišlo veľkému trhovému kolapsu. Úlohu tu zohrala politika, keď sa chcel nájsť obetný baránok. Väčšina politikov neskôr priznala, že bankrot Lehman bol veľkou chybou. Od začiatku až do konca, zlyhala vládna politika. Politika, ktorá si dáva za cieľ regulovať finančný sektor a rozhodovať tak, kto môže prežiť a kto nie. Pokiaľ banková regulácia bude fungovať na princípe „too-big-too-fail“ je len otázkou času, kedy vznikne nový Lehman s ešte horšími následkami. Súčasné bankovníctvo nie je trhom. Ak chceme zdravé banky, musíme im dať možnosť niesť zodpovednosť za svoje chyby a skrachovať. A keďže súčasný finančný systém to neumožňuje, je takmer isté, že september z rokov 1998 a 2008 sa bude opäť opakovať.
Autor: Ronald Ižip
Zdroj: www.quadrilio.com
