„Európska únia je stupídny projekt. Myšlienka, že zjednotenie vytvorí ekonomiku, ktorá bude súperiť s Čínou a USA je obyčajný brak. To, čo počas histórie vždy zničilo Čínu bolo rozhodovanie zvrchu nadol. To, čo spravilo Európu vyspelou, bola jej diverzita, ako ekonomická, tak aj politická. Najstabilnejšia krajina v histórií ľudstva je Švajčiarsko. Väčšina rozhodnutí sa deje na lokálnej úrovni, čo znamená, že jednotlivé chyby neovplyvňujú širší systém. Švajčiarsko nie je jednotné. Nemá ani Brusel. Nepotrebuje ho!“ Nassim Taleb
Po tom, ako Európska únia získala Nobelovu cenu za mier, prichádza s ďalšími smelými plánmi, ako spraviť svet lepším a spravodlivejším – chce zaviesť zákon, podľa ktorého veľké firmy musia mať v nevýkonných riadiacich pozíciách až 40% žien. Opäť tak Brusel ukazuje princíp svojej vlády: „my, euroúradníci vieme najlepšie, čo je správne“. A tak po fiasku Lisabonskej stratégie, kedy sa Európa mala stať vzdelanostným pupkom sveta do roku 2010, po fiasku jednotnej meny, ktorá stále hrozí sociálnym kolapsom v južanských krajinách, či fiaskom spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá úspešne zabíja akúkoľvek konkurenciu v poľnohospodárstve, európski byrokrati prichádzajú s ďalšou perličkou.
Len málokto pochybuje o tom, že obe pohlavia sú radikálne odlišné, a rovnako radikálne odlišne pristupujú k životu alebo práci. Nemá zmysel ich porovnávať a určovať súdy, ktoré pohlavie si zaslúži viac alebo menej za odvedenú prácu. Každý takýto súd je založený iba na morálnych hodnotách, ktoré veľmi často nie sú ničím iným ako kultúrnym či politickým nánosom bez akéhokoľvek racionálneho opodstatnenia. Jediný proces, ktorý skutočne určuje hodnotu práce každého jedinca, je trh. Až trh ukazuje, či dané schopnosti majú pre ostatných hodnotu a aká veľká tá hodnota je. V pracovnom trhu, v ktorý nie je obmedzovaný nátlakom zo strany vlády alebo odborov, je v konečnom dôsledku plat každého zamestnanca zrkadlom jeho skutočného prínosu spoločnosti. A keďže firmy chcú maximalizovať svoj zisk, budú maximalizovať množstvo, kvalitu a cenu svojich zamestnancov.
Tým, že sa vytvorila inštitúcia minimálnej mzdy, vytvorila sa nezamestnanosť u ľudí, ktorých prínos spoločnosti je nižší ako minimálna mzda. Títo ľudia tak stratili nádej žiť dôstojný život založený na svoje vlastnej práci. Tým, že sa zavedie pomer medzi tým, koľko má byť na nejakých miestach mužov alebo žien, tým sa automaticky vyradia z týchto funkcií hodnotnejší a lepší zamestnanci, na úkor tých pozitívne diskriminovaných. A to nie je všetko – teraz je to pomer mužov a žien, zajtra to bude pomer podľa národnostných skupín, či veku.
Európska komisia tak opäť ukazuje, že jej princípy zabíjajú morálku založenú na skutočných hodnotách slobody a práce na úkor snahy o sociálne inžinierstvo. Táto snaha neprinesie nič iné, iba ďalšie ekonomické zaostávanie a ešte väčšiu byrokraciu. No, čo je najhoršie, sila centrálneho plánovania sa pomocou zákonov ako je tento, prudko rozrastá. Každé zlo začína malými ústupkami a končí veľkými tragédiami.
Svet je nepredvídateľný. Vždy budú niektoré rozhodnutia správne a iné chybné. Centralizácia zväčšuje efekt centrálnych rozhodnutí v systéme. Tie, keď sú chybné, silno poškodzujú celý systém. Je to opak toho, čo sa deje v decentralizovanom heterogénnom systéme. Centralizácia je jedným z najväčších nebezpečenstiev, aké pred nami stoja. A to sme v roku 1989 mali pocit, že diktatúru už máme za sebou…
autor článku: Ronald Ižip, zdroj:quadrilio
