„Pokračujúcim procesom inflácie môžu vlády konfiškovať, tajne a bez pozornosti, veľkú časť bohatstva svojich občanov… Lenin mal úplnú pravdu, keď tvrdil, že neexistuje presvedčivejší a istejší spôsob zničenia základov spoločnosti ako zničiť menu.“ John M. Keynes
Najznámejšou hyperinfláciou v modernej dobe bola hyperinflácia vo Weimarskej republike. Napriek tomu, aká známa je, nebola najväčšou hyperinfláciou v 20. storočí. Tou sa stala hyperinflácia v Maďarsku po druhej svetovej vojne. Počas jej vrcholu sa ceny zdvojnásobili každých 15 hodín. V Zimbabwe sa zdvojnásobili každých 24 hodín, na vo Weimare približne každé štyri dni. Weimarská spomienka je však najhrozivejšia, pretože priniesla na výslnie Adolfa Hitlera. A následná ekonomická kríza Veľkej depresie ho dostala k moci. Toľko o dôležitosti politiky centrálnych bánk.
Práve včera sme oslávili 90 rokov od oficiálneho spustenia hyperinflácie v povojnovom Nemecku. Po prvej svetovej vojne a pri platení obrovských reparácií sa vláda pokúšala naštartovať ekonomiku, no neúspešne. A tak sa pred sto rokmi rozhodla poriadne stúpnuť na pedál. Prvotná reakcia nebola žiadna a tak pokračovala v tlačení peňazí. Zrazu však nastal zlom a ceny začali prudko rásť. Čo je zaujímavejšie, ekonomika však pociťovala nedostatok peňazí. A preto centrálna banka pokračovala v dodávaní likvidity.
Ešte pred prvou svetovou vojnou stál peceň chleba okolo pol marky. Po vojne stál takmer marku. V roku 1920 sa jeho cena vyšplhala na 5 mariek. V polovici roka 1922 stál 14 mariek, no na začiatku roku 1923 narástla jeho cena na tritisíc mariek. O mesiac neskôr to boli už dve miliardy a ekonomika začala kolabovať. O dva mesiace neskôr jeho cena presiahla 500 miliárd, a v novembri 1923 dva bilióny. Hodnota chleba v povojnovom Nemecku bola zrazu 70-násobne väčšia ako objem všetkých peňazí v ekonomike pred 10 rokmi. Hospodárstvo prestalo fungovať, následky boli katastrofálne.
Môžeme sa domnievať, že weimarský prípad je iba náhodnou epizódou nezodpovedných politikov a neznalých centrálnych bankárov. Avšak bližší pohľad na ekonomickú teóriu tej doby by ukázal, že momentálne toho nevieme omnoho viac, ako vedeli oni. História nás však naučila, že tlačenie peňazí musíme robiť opatrne s cieľom vyššej jednocifernej inflácie. Príliš nízka inflácia by spôsobila paniku na finančnom trhu, a príliš vysoká inflácia zase obavy o hyperinfláciu. Najbližšie roky tak budú centrálne banky lavírovať medzi deflačnými a inflačnými tlakmi tak, aby dokázali tieto sily držať po kontrolou.
Tlačenie peňazí je rozhodne lepší spôsob zbavovanie sa dlhu ako zvyšovanie daní. Ľudia budú postupne zisťovať, že si nemôžu dovoliť veci, ktoré si ešte pred pár rokmi mohli dovoliť. Budú vedieť, že niečo nefunguje, no nebudú vedieť čo to je, a koho za to viniť. A tak si budú hľadať niekoho, kto bude na vine. Čím viac sa bude tlačiť, tým viac bude miznúť dôvera.
História ukazuje, že s rastúcou monetizáciu dlhu bude rásť aj sociálne napätie – chudobní budú viniť bohatých, bohatí budú viniť vládu, vláda bude viniť podnikateľov, mladí budú viniť starých a ako európsky bonus – periféria bude viniť jadro. Nenávisť a napätie budú rásť. Ak si uvedomíme, že kríza neskončí skôr ako za 10 rokov, čaká nás náročná doba. Len sotva to môžeme označiť ako úspech centrálneho bankovníctva.
História ukazuje, že s rastúcou monetizáciu dlhu bude rásť aj sociálne napätie – chudobní budú viniť bohatých, bohatí budú viniť vládu, vláda bude viniť podnikateľov, mladí budú viniť starých a ako európsky bonus – periféria bude viniť jadro. Nenávisť a napätie budú rásť. Ak si uvedomíme, že kríza neskončí skôr ako za 10 rokov, čaká nás náročná doba. Len sotva to môžeme označiť ako úspech centrálneho bankovníctva.
(zdroj:quadrilio.com)
