Ústa európskych politikov sú plné fráz o podpore ekonomického rastu. Najviac ich počujeme od nového francúzskeho prezidenta, ktorý hneď po nástupe do funkcie znížil vek odchodu do dôchodku, zvýšil dane a vytvoril nové vládne pracovné miesta. Zdá sa, že toto bude spôsob, ako bude Európa bojovať s ekonomickou krízou. Bohužiaľ, na rozdiel od zamýšľaných pozitív, práve takéto kroky krízu ešte zväčšia.
Politici sa neustále oháňajú podporou rastu. Hospodársky rast je vnímaný cez číslo HDP. Je to však jeden z najväčších nezmyslov súčasnej ekonomickej teórie. Pokiaľ by sa napríklad krajina rozhodla zničiť svoje vlastné mesto a potom ho opäť vybudovať, HDP krajiny vzrastie. Rovnako vzrastie aj v prípade, že nastane katastrofa a tá sa bude odstraňovať. HDP nám nepovie nič iné iba to, či sa niečo vyrobilo alebo boli poskytnuté služby. A je jedno, či tento vytvorený produkt má zmysel alebo nie.
A práve v tom spočíva rozdiel medzi prosperitou a ekonomickým rastom. Rast prosperity znamená, že rastie životná úroveň – že sa zvyšuje množstvo tovarov a služieb, po ktorých je dopyt. Naopak, rast HDP môže pokojne znamenať iba to, že sa zvyšuje množstvo štátnych úradníkov, ktorí nemusia často robiť nič, iba zavádzať byrokratické opatrenia znižujúcu skutočnú prosperitu.
V duchu týchto agregátnych makroekonomických veličín na keynesiánsky spôsob kážu súčasní ekonomickí „experti“. Samotný nápad Keynesa o tom, ako dostať ekonomiku z krízy je veľavravný: pokiaľ by vláda naplnila fľaše novými peniazmi, tie zakopala do baní, zasypala odpadom a umožnila súkromnej sfére tieto fľaše vykopať a peniaze použiť, naštartovala by ekonomický rast. Azda každému triezvo uvažujúcemu človeku bude zrejmé, že toto cvičenie by malo efekt úplne opačný – vzácne ekonomické zdroje (čas a kapitál) by sa použili na totálne neproduktívnu činnosť.
Avšak skutočne krátkodobý efekt by mohol byť pozitívny. Vidina toho, že podnikatelia by získali nové „peniaze“ a dosiahli „zisky“ by spôsobilo zvýšenie ich ekonomických očakávaní (slová v úvodzovkách naznačujú, že sa nejedná ani o skutočné peniaze a ani o skutočné zisky). Celkovo by sa nestalo nič, iba by vzrástla cenová hladina, no ekonomickí „experti“ budú presviedčať o úžasnom „mulitiplikačnom“ efekte týchto nových pseudo-peňazí.
Dokonca by mohol nastať aj pozitívny dlhodobý efekt na ekonomiku a to tým, že očakávania vyšších ziskov spôsobia rast dôvery. Tá umožní ekonomickým subjektom viac sa zadlžiť a viac míňať – ekonomika začne zrazu rásť podporená novými a novými dlhmi. A presne táto stratégia stála za prudkým globálnym rastom v posledných dekádach – obrovské množstvo úverov podporujúce ilúziu, že sme oveľa bohatší, ako v skutočnosti sme.
Finančná kríza však odkryla realitu v jej nahote – už nie je možné sa zadlžovať. Prestali to robiť racionálne ekonomické subjekty ako obyvatelia a firmy, ktoré až priveľkú časť svojich príjmov míňajú na splátky úverov. A trhy donucujú robiť to isté aj vlády. Existuje už iba jeden jediný subjekt, ktorý v tejto hre môže a pravdepodobne aj bude pokračovať – centrálne banky. Akonáhle však aj centrálne banky narazia na stenu, tento krát dôvery racionálnych subjektov, hra sa končí hyperinfláciou.
Stále je čas na záchranu. Tá však nevedie cez podporu ekonomického rastu, ale cez podporu prosperity. Jediným spôsobom, ako naštartovať udržateľný ekonomický rast, je prestať podporovať všetko neproduktívne – radikálne znížiť vládne výdaje a zároveň daňovo-odvodové zaťaženie. Každá iná cesta je len predlžovaním cesty do pekla s vierou v nejaký zázrak. Ideálne technologický, ktorý by priniesol viac prosperity zo stále zmenšujúcej sa produktívnej populácie.
autor článku: Ronald Ižip (quadrilio.com, trimbroker.com)
