9. mája oslavujeme Európsky deň. Tiež nazvaný ako Schumanov deň na počesť francúzskeho ministra financií Roberta Schumana, ktorý v roku 1950 prišiel s návrhom vytvorenia nadnárodnej európskej organizácie. Už o rok neskôr sa vytvorila Európska komunita uhlia a ocele, z ktorej vznikla Európska ekonomická komunita a neskôr Európska únia. Tá po šiestich dekádach integrácie zažíva existenciálnu krízu.
Európska integrácia bola postavená na dvoch pilieroch. Prvým je politické a ekonomické spojenectvo medzi Nemeckom a Francúzskom. Práve tieto dve krajiny viedli medzi sebou len od roku 1870 tri vojny. Ich politická jednota dokázala pomôcť k vytvoreniu najdlhšieho obdobia mieru v európskej histórií. Ekonomické trendy však naznačujú, že avizovaná politická jednota by sa mohla už čoskoro dostať pod tlak.
Podľa posledného prieskumu spoločnosti Pew Research si iba 9% Francúzov myslí, že ekonomika je dobrá. To je v silom kontraste s Nemeckom, kde až 75% obyvateľstva považuje ekonomiku za dobrú. Francúzsko sa tak vnímaním svojej ekonomickej situácie dostáva na perifériu. To samozrejme súvisí aj s politickým líderstvom, keď iba 33% Francúzov považuje Hollandovo vedenie krajiny za správne, no v Nemecku až 75% obyvateľstva podporuje Merkelovú.
Podobný problém sa prejavuje v celej Európe, keď okrem Nemecka iba 27% európskeho obyvateľstva dôveruje svojej vláde. Nemecko má síce povesť najmenej súcitnej a najarogantnejšej krajiny, no zároveň je považované za jednoznačne najdôveryhodnejší štát. V podstate iba Gréci si myslia, že najdôveryhodnejšou krajinou v Európe sú práve oni. Nemecko, ktoré robí opozičnú politiku celému socialistickému bloku Európy, je tak paradoxne ostrovom skutočného bezpečia.
Druhým pilierom, na ktorom bola postavená európska integrácia je vízia prosperity. Tá sa dlhé roky v Európe zveľaďovala a rástla s tým, ako sa z Európy stával najzadlženejší región sveta. Avšak finančná kríza zasadila tejto vízií smrteľnú ranu. Podľa prieskumu si až 85% európskeho obyvateľstva myslí, že ich deti budú na tom ekonomicky horšie ako oni sami.
Sklamané ekonomické ilúzie prinášajú do Európy skepsu ohľadom zmyslu ekonomickej integrácie. Menej ako tretina Európanov si myslí, ž ekonomická integrácia posilnila ich ekonomiku. No najvýraznejšie klesá vnímanie samotnej Európskej únie, keď ešte v roku 2012 vnímalo Európsku úniu priaznivo až 60% Európanov, no teraz je to už iba 45%.
Opäť sa tak ukazuje, že grandiózne politické projekty napĺňajú ambície politikov, no neposúvajú nás dopredu. Naopak, vytvárajú množstvo neželaných a neplánovaných následkov, a to najmä vtedy pokiaľ nie sú v súlade so želaním bežných ľudí. A to, že politici vedeli, že pokiaľ chcú eurozónu, musia obísť referendum, potvrdil aj Helmut Kohl: „Vedel som, že referendum v Nemecku nikdy nevyhrám“.
Súčasné ekonomické problémy tlačia politikov k silnejšej integrácií a centralizácii. Tá neposvätená európskym obyvateľstvom vytvára ďalší morálny hazard. Kohl tvrdil, že euro je symbolom Európy bez vojny. Bez vojny možno áno, no budúcnosť nám ukáže, či aj bez revolty sklamaných Európanov.
