8. mája oslavujeme víťazstvo nad fašizmom. Najtragickejšia ideológia 20. storočia rozhodne stojí za pripomenutie. Avšak málokto si uvedomuje, že svojim konaním vytvárame podmienky preto, aby podobná ideológia mohla opäť vládnuť Európou.
V politickom žargóne sa fašizmus často označuje ako krajná pravica a socializmus ako krajná ľavica, no toto rozdelenie nemá veľkú logiku. Naopak, obe ideológie stoja na jednej strane politického spektra, keďže obe potrebujú k svojmu fungovaniu násilie. Oproti tomu stojí politický systém založený na slobode a dodržiavaní práva – liberalizmus – možno taký, ako fungoval na prelome 19. a 20. storočia anglosaskom svete. Tento systém podporený doktrínou zlatého štandardu vytvoril ekonomicky najúspešnejšie obdobie civilizácie, keď rast blahobytu na jednej strane neznamenal rast dlhu na strane druhej. No aj napriek svojmu úspechu tento systém zanikol. Prečo?
Koncom 19. storočia sa začala v mnoho národnostnej Európe ničiť krehká politická rovnováha. Tým hlavným faktorom bol v roku 1871 vznik super silného Nemeckého cisárstva z dovtedy samostatných kráľovstiev. Jemu predchádzal vznik spojeného Talianskeho kráľovstva o 10 rokov skôr. Práve tieto dve nové mocnosti a ambície ich predstaviteľov boli hlavnou hybnou silou pri vzniku prvej a druhej svetovej vojny. Nie je na tom nič nepochopiteľné – čím väčší štát, tým väčšie imperiálne ambície jeho politikov.
Stalin, ktorý sa v takejto politike vyznal výborne, je známy svojim výrokom „smrť človeka je tragédia, smrť miliónov je štatistika“. Práve v tomto výroku sa odzrkadľuje spôsob fungovania centrálne riadeného štátu. A zďaleka sa nemusí jednať iba o ľudské životy, ale podobnú logiku si môžeme pretransformovať na štátne financie, vzdelávací či sociálny systém.
Ako ľudia máme zakódované v génoch desaťtisícročné skúsenosti života v malých komunitách. Smrť niekoho známeho má na nás preto omnoho väčší vplyv ako smrť tisícok ľudí za hranicami. A v podobnom duchu sme zvyknutí prerozdeľovať svoje plody práce na báze altruizmu aj pre tých, o ktorých skutočne vieme, že to potrebujú.
No veľký štát spravil pravý opak – pod rúškom pokroku rozbil väzby na naše komunity, čím sme stratili nielen sociálne istoty a spravodlivosť, ale aj šťastie. Interaktívny vzťah ľudí nahradil anonymný štát, ktorý berie, rozdáva a zadlžuje podľa svojej ľubovôle. A tak nás veľký štát postavil do role štatistického dáta so všetkým negatívnym, čo k tomu patrí. Štátna propaganda nás však bude presviedčať, že je to ten najlepší zo všetkých možných svetov. Posledným príkladom je projekt „Kapitán euro“ bojujúci za svetový mier a hodnoty Európy. Komiks financovaný z našich daní a bojujúci za hodnoty, ktoré veľká väčšina Európanov nechce.
Žiť sa dá však aj ináč. Príkladom je krajina s najbohatším a najšťastnejším obyvateľstvom na svete, ležiaca v samom strede Európy. Švajčiarsko je krajina, ktorá prakticky nemá vládu a ľudia rozhodujú o väčšine vecí na municipálnej úrovni či pomocou referend. Švajčiarsko je príkladom politiky z dola nahor, ktorá v svojej podstate znamená najmä to, že politické chyby sú chyby prospešné. Na municipálnej úrovni sa ľudia z chýb učia, no na úrovni štátu sa chyby násobia a končia miliónmi tragédii.
A tak ako nepotrebuje Brusel Švajčiarsko, nepotrebujeme ho ani my. Najväčšou kritikou centralizovanej Európy tak nemusí byť zlyhaný projekt eura. Mal by ním byť centrálne riadený politický systém z Bruselu, ktorý z nás robí ešte bezvýznamnejšie štatistické nuly ako sme teraz.
