Sedem ekonomických „expertov“ zostavilo pre FT rebríček európskych ministrov financií na základe kritérií politických, ekonomických a ich dôveryhodnosti. Asi nebude prekvapením, že za najlepšieho ministra bol opäť vyhlásený financmajster Schäuble. Odkedy sa stal spolkovým ministrom, mal jasnú ekonomickú víziu – už dva mesiace po nástupe do svojej funkcie v roku 2009 znížil dane, a o pár mesiacov neskôr presadil škrty na strane vládnych výdajov o 2,7% HDP. Svojou hospodárskou politikou tak prispel k tomu, že Nemecko sa stalo európskym ostrovom pokoja, čo sa prejavilo ďalším znížením nákladov na jeho dlh a silnejším exportom.
Prekvapením sa môže javiť poradie nášho ministra financií, ktorý skončil na siedmom mieste, a o jedno miesto tak zhoršil výsledok svojho predchodcu z minulého roka. Kažimír presadzuje odlišnú hospodársku politiku ako Schäuble, no napriek tomu dostal excelentné ekonomické skóre. Ako je to možné? Jednoducho – jeho ekonomické výsledky ešte nemali šancu uzrieť svetlo sveta. Metodológia výpočtu ekonomického vplyvu ministrov totižto berie do úvahy hospodárske dáta od roku 2009. Samotný makroekonomický pojem „fiškálne oneskorenie“ dáva tušiť, že tvrdé dáta po pár mesiacoch na výkonnom poste nemajú vysokú vypovedaciu hodnotu. Takže na reálne hodnotenie nášho ministra si budeme musieť počkať minimálne do budúceho roku.
Nerobme si však ilúzie, podobné rebríčky „najlepších“ ministrov nie sú ničím iným iba zábavným čítaním potvrdzujúcim omylnosť ľudí, do ktorých často vkladáme svoje nádeje. Občas potešia nejaké to ego, no realita je desivá. Ak sa pozrieme do histórie na predkrízové roky 2006 a 2007, tak zistíme, že „top“ ministrov financií malo Írsko (1. a 6. miesto), Španielsko (4. a 3. miesto) a dokonca Grécko (6. a 5. miesto). Je rast HDP skutočne tým pravým merítkom na posudzovanie úspechu tej-ktorej krajiny? Sotva.
A opäť sa tak dostávame k meritu veci, kde je jasné, že dlhodobo udržateľný ekonomický rast nepochádza z toho, že štát bude podporovať zahraničné investície firiem, ktoré odídu tak skoro ako skončia ich daňové prázdniny. A ani tým, že bude financovať sociálne podniky či prerozdeľovať eurofondy, často s veľmi pochybným koncom. Ani tým, že nás bude zadlžovať a veriť, úroky nikdy neporastú, lebo ony raz porastú. Jediným spôsobom je podporovať motiváciu ľudí podnikať nižšími daňami, motiváciu zamestnávať nižšími odvodmi, motiváciu pracovať nižšími sociálnymi dávkami a motiváciu investovať stabilnejším podnikateľským prostredím. Práve menší štát znamená nižšiu korupciu, väčšiu efektivitu zdrojov a vyššiu vymožiteľnosť práva, čo je tým skutočným základom dlhodobej prosperity. Je to o dlhodobej zodpovednosti a nezodpovednosti, nie o ekonomickom raste.
Nie je tu kríza náhodou pre to, aby nás naučila, že „viac“ je v konečnom dôsledku „menej“?
autor: Ronald Ižip, zdroj:quadrilio.com
