Ľudstvo postupne prichádza o ilúzie. Ilúzie, že je možné robiť svet lepším tým, že ho budeme detailnejšie riadiť a regulovať. Za posledné roky sme videli neuveriteľný nárast zákonov a nariadení, ktorých cieľom je eliminovať problémy predchádzajúcich zákonov a nariadení. Ich objem rastie exponenciálne. Snaha o riadenie ekonomiky sa stupňuje a skončí sa obrovským fiaskom.
Len sotva vykresľuje tento problém niečo lepšie ak veľkosť amerických finančných zákonov. Prvý zákon o americkom bankovom systéme z roku 1864 mal 29 strán. Glass-Steagallov zákon z roku 1933 sa rozrástol na 37 strán. Ďalšie zákony postupne naberali na objeme, a ten posledný – Dott-Frankov, má 2319 strán. Nefunkčnú komplexnosť systému nahradzujú regulátori ešte väčšou komplexnosťou.
Posledný škandál v podobe manipulácie úrokovej sadzby Libor veľmi dobre odzrkadľuje podstatu tejto schizofrénie. Pár neposlušných bánk v čase najväčších finančných problémov umelo znižovalo svoje sadzby, ktorými sa počítal Libor, aby vytvorili dojem, že ich likviditná situácia je omnoho lepšia ako bola. Požičiavali si tak drahšie, ako ukazovali, že si požičiavajú. Šokovať by nás malo však až to, že centrálne banky, minimálne Fed a BoE, o tejto nekalej praktike vedeli. No nekonali. Prečo?
Pretože zmyslom existencie centrálnych bankárov je manipulácia. Manipulácia úrokových sadzieb. My ich z našich daní platíme za to, aby manipulovali tú najdôležitejšiu ekonomickú premennú – cenu peňazí. Samozrejme s cieľom vyššieho ekonomického rastu. Súčasná kríza je však dôsledkom toho, aké množstvo nepredvídaných následkov takéto konanie má. A manipulácia Liboru bankami bola pre centrálne banky pozitívna, keďže znižovala trhové napätie.
Za krízu mnohí obviňujú kapitalizmus. Kapitalizmus je pritom ekonomický systém založený na slobodnej výmene tovarov a služieb, nič viac. V protiklade k nemu stojí socializmus. Momentálne politici stanovujú ciele ako rast HDP, infláciu, nezamestnanosť, a to sa snažia ovplyvňovať najmä pomocou úrokových sadzieb. Cieľom je prinútiť komplexný a adaptívny spontánny systém (spoločnosť), aby dosahoval tie ciele, ktoré politici považujú za správne.
Hráme sa na kapitalizmus. V skutočnosti však žijeme v systéme, kde politici riadia nielen detailné pravidlá tohto systému, ale určujú aj smer, ktorým má ísť. Ten smer je takmer vždy v rozpore s tým, čo je dobré pre väčšinu. Výhodu prakticky získa vždy iba politická elita. Napríklad úspech Číny je najmä úspechom čínskych politikov, ktorí sú mnohonásobne bohatší ako tí americkí. Ďalším príkladom je bankový sektor, ktorý je najregulovanejším sektorom v ekonomike. Štát ho má plne v moci. A napriek tomu označujeme zlyhanie bánk za zlyhanie kapitalizmu. Zlyhal pritom iba štát.
A táto hra pokračuje. Tým, že sa vytvárajú nové „istoty“ napríklad v podobe garantovaných vkladov, bezrizikových vládnych dlhopisov alebo vyšších kapitálových primeraností, štát nás chce presvedčiť, že svet sa stáva menej rizikový. Naopak, rizikový je ešte viac, pretože väčšina si riziko prestáva uvedomovať. A to až do doby, kým nezistí, že sa stal niečo „nepredstaviteľné“.
To, ako by mala fungovať efektívna regulácia, ukazuje malé mesto Drachten v Holandsku. Tam sa z ciest odstránili všetky semafory. Výsledkom je dvojnásobne plynulejšia doprava bez smrteľných zranení. Napredovanie spoločnosti je podmienené učením sa a autoreguláciou každého člena spoločnosti na základe všeobecne stanovených pravidiel. To, čo všetci potrebujeme, je menej istoty a viac slobody.
autor článku: Ronald Ižip, zdroj:quadrilio.com
