Vo roku 1945 spravilo Československo malý krok na ceste k lepšej budúcnosti – prezident Beneš tlačený komunistami podpísal znárodňovacie dekréty na takmer všetky väčšie podniky. Samozrejme existovali na to dobré dôvody – potrestanie všetkých kolaborantov a kapitalistov. To, že sa týmito dekrétmi postuloval princíp kolektívnej viny, nebolo podstatné. Dôležité bolo, že získali ľudia a získal štát. Pre mnohých to bolo zadosťučinením a preto tento krok podporovali. Len sotva by ich napadalo, že už o tri roky sa bude po nich na hraniciach strieľať.
Nebolo to ináč ani 30. septembra 1938, keď európski lídri podpísali Mníchovskú dohodu. Oddelenie Sudetov od Československa bol iba malým ústupkom Hitlerovi, aby sa odvrátilo vojne. Dav jasal spokojnému Chamberlainovi, no opozičný Churchil to trafil presne: „ Mali ste šancu si vybrať vojnu alebo nečestnosť. Vybrali ste si nečestnosť a dostanete vojnu“.
Podobný scenár sme videli mnohokrát v histórií – veľké ilúzie a drobné právne ústupky vedúce často k devastácií celých krajín. Malý politický kompromis a krátkodobé potlačenie morálnych princípov na dosiahnutie jednoduchých a rýchlych ziskov. Nehovorí sa nadarmo, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Možno to najdôležitejšie, čo by nás mala história naučiť je, že v morálke neexistujú kompromisy. Každý kompromis je víťazstvom zla.
Keď sa v súčasnej finančnej kríze pozeráme okolo seba, zisťujeme, že nemáme alternatívy. Aj keď by bolo dobré nechať Grécko skrachovať, nemôžeme to spraviť, keďže pravdepodobne by to spôsobilo rozpad eurozóny. Aj keď by bolo dobré, keby sme nechali skrachovať nezodpovedné banky, nemôžeme to spraviť, keďže by to spôsobilo kolaps celého svetového finančného systému. Zrazu sme sa ocitli v situácií, kde neexistuje alternatíva, iba možnosť pokračovať v nastúpenej ceste.
Nakoniec tak budeme všetci platiť za chyby systému, v ktorom žijeme. A čím ďalej, tým viac. Kde sú tie časy biblických desiatkov? V súčasnosti platíme 60% z našich príjmov štátu, nehovoriac o desiatkach tisíc euro, ktorými nás štát zadlžil. Počas ostatných rokov sme sa to naučili akceptovať, aj napriek tomu, že sa musíme moc snažiť, aby sme videli iný výsledok použitia našich peňazí ako korupciu a nefunkčné služby. A pritom na začiatku stála pekná myšlienka, že je správne byť solidárny a vzdať sa malej časti našich príjmov v prospech ostatných.
Rovnako sme sa naučili akceptovať monetárny systém založený na dlhu, v ktorom môže centrálna banka pomocou komerčných bánk vytvárať tak veľa virtuálnych peňazí, ako sa jej páči. Na začiatku sme počúvali ako tieto peniaze vykúzlené zo vzduchu vytvoria prosperitu. Avšak teraz prosperita zomiera pod ťarchou úrokov a sťahuje nás stále hlbšie do dlhového otroctva. Ďalšia drobná chyba v nastavení systému, kde banky získali možnosť profitovať bez toho, aby tvorili.
A ak si myslíme, že kríza ukázala, že táto cesta je nespráva a treba z nej zísť, mýlime sa. Naopak, kríza sa používa ako dôvod na to, aby sme boli ešte solidárnejší a ešte viac sa zadlžovali. Nie je lepší príklad ako eurozóna – únia, z ktorej sa nedá vystúpiť. Stačí si pozrieť prijatú zmluvu s ESM a len sotva v paragrafoch plných povinností a záväzkov nájdeme odsek ohľadom spôsobu odstúpenia od nej.
Nevadí nám, že zmluvu s ESM ústavné súdy niekoľkých krajín budú skúmať ako protiústavnú. Dôležité je, že Európa nemá inú možnosť, ako ju prijať, a my si musíme dostáť našim záväzkom v európskej integrácií. Zdá sa, že nemáme na výber a opäť obmedzíme svoju slobodu a morálku v prospech vyššieho dobra. Rušeň, čo nás ťahá vpred zrýchľuje. Iba idiot robí to isté a pritom očakáva iný výsledok. No nakoniec výsledok straty slobody vždy bol a vždy bude rovnaký.
