Asi nikto nepochybuje o tom, že svet sa stáva každým rokom komplexnejším a ťažšie predpovedateľným. Riadiť takýto svet nie je jednoduché. Vlády, čoraz angažovanejšie do našich životov, svojim zdanlivo logickým správaním vytvárajú veľké množstvo neúmyselných nežiaducich následkov. Jedným z nich je aj to, že zo sveta spravili jednu veľkú konzumnú spoločnosť.
Dobre známy výrok Amsela Rothschilda „nechajte ma kontrolovať vydávanie peňazí v krajine a mňa nebude zaujímať, kto vytvára jej zákony“ nám ukazuje, že náš svet riadia centrálne banky do oveľa väčšej miery, ako by sme si bežne mysleli. A práve dianie v posledných dekádach odzrkadľuje túto skutočnosť najmä na miere spotreby svetovej populácie. Len sotva bol svet niekedy konzumnejší ako je dnes.
Za základnú ekonomickú doktrínu súčasnosti sa považuje téza, že vlády a centrálne banky majú podporovať spotrebu, aby nás vytiahli z krízy, zvýšili HDP a našu prosperitu. To vykonávajú s veľkým prispením nízkych úrokových sadzieb. Základná ekonomická teória ale hovorí, že úrokové sadzby nedokážu ovplyvňovať celkovú spotrebu ekonomických subjektov. Dokážu ovplyvňovať iba časové rozloženie tejto spotreby
Ak sú úrokové sadzby nízke, ekonomické subjekty si môžu zobrať lacný úver a pomocou neho financovať svoju súčasnú spotrebu. Avšak s tým, ako budú musieť splácať svoje úroky neskôr, ich spotreba bude v čase klesať. Nízke úrokové sadzby tak znamenajú, že oveľa viac sa spotrebováva teraz a menej sa bude spotrebovávať neskôr. Naopak, pokiaľ sú úrokové sadzby vysoké, momentálna spotreba sa odloží a ľudia budú nasporené peniaze míňať viac v budúcnosti.
Prirodzene by malo byť na každom z nás, či sa rozhodneme spotrebovávať teraz alebo neskôr. Keby úroková sadzba bola tak ako cena všetkého ostatného slobodná, vyjadrovala by preferencie miliónov spotrebiteľov či sporiteľov. Tá však paradoxne slobodná nie je – jej výšku určuje centrálna banka, a tak v podstate nariaďuje, či máme míňať teraz alebo neskôr. Dlhodobé znižovanie úrokových sadzieb je pre racionálne ekonomické subjekty rozkazom na súčasnú spotrebu na úkor budúcnosti.
Okrem frakčného rezervného bankovníctva je tak menová politika centrálnych bánk ďalším klincom do truhly slobody s obrovskými neželanými následkami. Kvôli nízkym globálnym úrokovým sadzbám, ktoré klesli za posledných 30 rokov z úrovne nad 10% pod 1%, sme za tieto tri dekády spotrebovávali to, čo sme si mali nechať pre svoju budúcnosť. Centrálne banky vytvorili konzumnú spoločnosť masírovanú ilúziou, že spotrebovávať môžeme teraz, keďže banky nám požičajú koľko chceme.
Avšak posledných 5 rokov finančnej krízy ukazuje, že budúcnosť už prišla. Nech robia centrálne banky čokoľvek, nemajú šancu túto svoju chybu odstrániť. Úvery, ktorými sme financovali svoju spotrebu sú splatné práve teraz. Ekonomické konzekvencie sú však neúprosné – následkom omylov centrálnych bánk sa nevyhneme. V praxi to znamená iba jedno – svet si prejedol svoju budúcnosť. Pripravme sa na to, že naša budúcnosť bude striedmejšia. To však nie je najhoršie. Ak chceme ako ľudstvo prežiť, musíme sa učiť zo svojich chýb. A zatiaľ k tomu nie je vôľa…
